Faloš od pravdy občas rozoznať len ťažko, o čom sa presvedčila aj Rozália, dievča zo zámožnej rodiny, ktorá si nikdy nekládla servítku pred ústa. Po nepatričných koketnostiach so samotným kráľom predpokladá, že sa dostane pred šibenicu, a nie pred o...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Keď som ho uvidela, srdce mi poskočilo. Veľmi sa zmenil. Vlasy mu už dorástli a začali kučeravieť, dokonca si nechal narásť strnisko. Veru, nebolo pochýb, že zmužnel. Keď ma uvidel medzi ľuďmi, ktorých bol rušný podnik plný, vstal, oči rozjarené, pery rozochvené, hoci vedel, že by nemal príliš ukazovať emócie. Namiesto pozdravu sa ospravedlnil, že sme sa stretli práve tu. Miesto bolo rušné, v svojom tmavom plášti som celkom splynula s davom. "Áno, čakala som, že otcova spojka vyberie nejaké vhodnejšie." pritakala som udivene. Bern si zahryzol do pery. "On aj vybral." Pozrela som mu do očí. Spod kapucne, ktorá mi zakrývala celú tvár som videla, čo tým myslel. "S kým som sa mala stretnúť?" "So spojkou, Cyrilom Brémskym, ktorý je naším špiónom medzi veľvyhnancami. Čaká na teba na ulici Hviezdomedskej, je to len o blok ďalej. Nebudem ti zazlievať, ak ta hneď pôjdeš." Nerozumela som tomu. Sadla som si za nenápadný stôl v rohu miestnosti a Bern sa ku mne pridal. "Ale... prečo potom spojka písala, že sa s ním stretnem tu?" "Ja som prepísal adresu. Chcel som sa s tebou stretnúť ešte raz, pred tým, než to peklo začne." Zatajila som dych. "O čom to hovoríš?" zapišťala som od preľaknutia. Pod stolom natiahol ruku a dotkol sa mojej dlane. "Tvoj otec... Idú sa diať strašné veci, Rozália, láska moja." Moje srdce vynechalo úder. "Čo sa chystá urobiť?" Zahľadel sa na stôl, akoby nevedel, kde začať. "Hrá na všetky strany, Rozália. Cez Alfreda je napojený na vojenských dezertérov a kráľovské tajné spolky. Temer všetkých ku sebe naverboval. Tvári sa, že spolupracuje s odbojármi a veľvyhnancami, no so skupinkou svojich stúpencov má celkom iné plány. A je v kontakte aj so spodnou vrstvou, predovšetkým východné regióny celkom opantal rečičkami o novej ére koruny. Samozrejme, nikto nezabudol na zverstvá, čo sa tu udiali, no temer všetci sú ochotný kráľove činy prepáčiť, ak im to zaistí lepšiu budúcnosť. No to nie je to najhoršie." Na chvíľu sa odmlčal. Netušila som, čo môže byť horšie ako to, čo práve vypovedal. "Tvoj otec nechce zhodiť monarchiu, ako teraz skoro všetci v tejto vlasti. Chce byť jej novým panovníkom." Vyronila som slzu. Ticho. "Ale... ako?" "Keď terajší kráľ zomrie a zostaneš jediná zástupkyňa monarchie... vezme si ťa za ženu." Zatajila som dych. Nie, to nemôže byť pravda. Otec je sebecký, namyslený chudák ale takto by sa neznížil. "A dezertéri budú jeho nová popravná čata." dodal. Mysľou mi prebleskovali rýchle myšlienky. Čo to pre milú vlasť zosnoval? Ako mu vôbec napadlo, že zlomí odbojárov a veľvyhnancov? Aké násilie chce vykonať, aby potlačil ich krvilačnosť. "Písal mi... ale vyrozumela som z toho, že mi dvaja budeme môcť byť spolu. Že budem len zastávať rolu kráľovskej rodičky, veď..." Došlo mi to. Nikdy to nedávalo zmysel. Od toho listu boli jeho úmysly spečatené. Bern sa zarazil. "Kráľovskej rodičky? Chce byť ku tebe až taký krutý?" Pokrútila som hlavou a jemu svitlo. Pustil moju ruku a zadíval sa mi na lono. Unavene si pretrel tvár a pozrel mi do tváre. "Na tom mi nezáleží. Zália, dôvod, prečo som sa chcel stretnúť nie je len ten, aby som ti ozrejmil pravdu. Vďaka tvojmu otcovi a odbojárom som i ja získal veľa kontaktov. Vedel by som nám vybaviť azyl v zahraničí." Nasucho som prehltla. "Alfredovi jeho strýko, čo ho do armády dostal zanechal nejaké peniaze. Nie veľa, ale dosť na to, aby som nám kúpil dom aj s rozľahlým pozemkom na západe. Nikto nás tam nenájde. Žili by sme všetci pospolu, ty, ja, Grétka i Alfred, jeho starý rodičia, tvoje sestry i moji súrodenci. Nič viac by nám ku šťastiu nechýbalo. Zália, vonku na mňa čaká môj kôň. To, čo ti teraz ponúknem, už nikdy ústami svojimi nevyrečiem a preto sa ťa to pýtam len raz. Utečieš dnes so mnou?" Ruky sa mi začali nekontrolovateľne triasť. Bern mi práve ponúkal slobodný život, život, po ktorom som vždy túžila a ja som mala sto chutí v túto sekundu nasadnúť na jeho koňa a dostať ma odtiaľto preč. Sadnúť si do nášho domčeka, čakať, kým sa prinavrátia Grétka s Alfrédom a so sestrami a potom pokojne dožiť celý život, bez ohľadu na to, ako skončí táto krajina. No niečo vo mne fíkalo, že ešte je skoro. Niečo ma ťahalo ešte aspoň raz padnúť do Dáriusovho náručia. Moje mlčanie mu bolo dostatočnou odpoveďou. Vstal, nasadil si klobúk a vykročil preč. Nemohla som ho nechať ísť. "Počkaj!" zastavila som ho na schodoch. Nahnevane sa otočil. "Je to kvôli nemu, však?" zašepkal a pozrel mi pri tom na lono. "Nie, nie je, naozaj. Je proste len skoro. Som v tejto revolúcii kľúčová a sú veci, ktoré ti nedokážem vysvetliť, lebo im nerozumiem ani ja..." "Do týždňa je mŕtvy. Naozaj zahadzuješ život so mnou pre jeden týždeň s ním?" "Nie, samozrejme, že nie. Ale musím tu zostať pre vlasť, musím zabrániť tomu krvi preliatiu, čo môj otec chystá a..." "Netvár sa, že ti na tom čo i len štipku záleží. Toto sa môže vyriešiť aj bez nás, keď si prehovoríš s pánom Brémskym, pochopíš, že všetko môže prebehnúť pokojne, hneď ako sa zbavíme zopár kľúčových ľudí, ktorí udržiavajú tento stav nažive. Nehovor mi, že uprednostníš svoju vlasť pred bezpečím svojich sestier. Toto je o niekom in..." "Čo chceš počuť, Bern? Nik na svete mi nie je milší ako si mi ty. Všetko, čo robím, je aby sme na konci boli spolu. Ty si pre mňa zabil kráľovu matku, ja pre teba zabíjam samotného kráľa..." "Chápem. Takže sme jeden pre druhého schopný zabiť ale nie pre seba žiť?" "Budeme, Bernard, sľubujem. Ale keď sa toto skončí." "Keď sa skončí čo presne? Tvoje tehotenstvo?" "Ja nie som teh..." "Nemusíš mi nič vysvetľovať, neodsudzujem ťa. Chcem vedieť len jedno. Miluješ ma?" Vzhliadla som mu do očí. Neplakal, no nemal od toho ďaleko. Schytila som do rúk jeho tvár a zašepkala: "Ty si jediný muž, ktorého som kedy milovala. Ale nie si jediný chlapec, ktorého milujem." Zreničky sa mu zúžili. Jemne zložil moje ruky z jeho líc a o krok odo mňa odstúpil. "Zbohom." pozdravil sa. "Zbohom." riekla som a prizerala sa, ako navždy odchádza preč. No nemala som veľa času oplakávať jeho stratu. Dole po ulici išiel muž s červenou ružou pripnutou na prsiach. Bola to tá istá ruža, čo sa červenala i na mojom plášti. Keď ma zočil, poobzeral sa okolo, nenápadne prešiel popri mne a zašepkal: "Nasledujte ma, Rozália." I šla som za ním. Viedol ma len o ulicu ďalej. Tam otvoril dvere na neveľkom domci a ja som vstúpila dnu. Dom sa hemžil ľuďmi, ktorý nevyzerali ani ako dezertéri, ani ako veľvyhnanci, dokonca ani ako odbojári. Nedívali sa na mňa práve prívetivo. Medzi nimi som spoznala mnoho členov kráľovskej stráže, ale aj Dáriusových najbližších spojencov. Bolo mi jasné, že už nezostal nikto, kto by sa za neho postavil. Pán Cyril Brémsky, ktorý nepokojne čakal pri dverách bol muž priemernej výšky s rozžiarenými očami a príjemným úsmevom. Tvár mu šramotil len veľký nos a veľa vrások, ktoré sa v posledných dňom istotne prehĺbili. Už dávno som ho nevidela v paláci, no neprekvapilo ma, že tou tajnou spojkou bol práve on. Bol príliš morálne založený na to, aby bol krutým kráľom lojálny. Zaviedol ma do malej miestnosti na prvom poschodí a posadil ma do veľkého kresla. Ocitli sme sa sami. "Stalo sa niečo, slečna Rozália? Prečo ste stáli pred tým podnikom? Vyslal som po Vás niekoľko ľudí, mysleli sme, že Vám niekto ublížil." "Och, nie, som celkom v poriadku. Ospravedlňujem sa, ak som Vám spôsobila ťažkosti. Len som sa zdržala pri... pri jednom starom priateľovi." povedala som napokon. Pán Brémsky ma hneď poprosil, aby som ho oslovovala prvým menom. Po pár formalitách sme sa konečne dostali k jadru vecí, o ktorých mi prišiel povedať. "Všetko, čo Vám teraz slečna poviem, je prísne tajné a dúfam, že Vám nemusím pripomínať, aké bude mať následky, ak sa o čomkoľvek z tohto rozhovoru ktosi dozvie. O Vašej lojalite nepochybujem, hoci ostatní k Vám nie sú príliš dôverčivý." Nervózne som pritakala a aj by som opýtala, prečo si mojou lojalitou tak istý, no na srdci mi ležalo čosi, čo malo prednosť. "Viete niečo o mojich sestrách? O ctihodnej panej?" Cyrilove rysy sa zaostrili. Pozrel do zeme a spustil: "Neviem, či ja som ten správny na to referovať Vám, čo sa deje v sídle." Preľakla som sa. "Ako to myslíte? Sú všetci v poriadku?" Cyril pokrútil hlavou. "Vaša matka zomrela na infarkt asi pred týždňom." Zalapala som po dychu. "Ale... moja mama nemala nijaké problémy so srdcom." "Samozrejme, že nie. Bolo to narafičené. Predpokladáme, že ju otrávil Váš otec." Sedela som s otvorenými ústami. Postupne mi všetko dochádzalo. "Luhal Vám vo veľa veciach, slečna Rozália. Našli sme niekoľko chudákov, ktorých pravdepodobne prichytil kradnúť na jeho poliach. Na nich experimentoval s dávkami. Váš otec ich držal vo západnom krídle jeho sídla a potom sa ich tiel zbavil v močiari, ktorý sa nachádza za vašimi pozemkami. Vytvoril odrodu, ktorej jed bol prislabí na to, aby obeť zomrela po pár dávkach, taký, ktorý by mu dal čas na to podmaniť si celú vlasť, zaťahať za všetky motúziky. Viete, nie sme si celkom istý, no predpokladáme, že Váš vydaj pôvodne v pláne nebol. Muselo to byť oveľa komplikovanejšie, ale vďaka kráľovmu zaľúbeniu vo Vás sa to všetko zjednodušilo. Teraz doťahuje posledné maličkosti a my sme radi, že sme jeho machinácie objavili včas." Hlava ma začala neuveriteľne bolieť. Bolo toho na mňa priveľa. "A moje sestry?" "Sú v poriadku, Váš blízky priateľ sa o ne postaral. Po tomto všetkom sa opäť stretnete." Pozrela som mu do očí. Úprimne na mňa hľadel, uvedomujúc si bolesť, ktorou prechádzam. Oddnes bude on mojím majákom. "Zavolali ste ma sem len preto, aby ste mi povedali, aké monštrum môj otec naozaj je?" Smutne sa pousmial. "Nie, slečna. Chystám sa povedať Vám, čo sa ide diať. Váš otec sa pokúsil o velezradu. Všetky informácie o jeho konaní sme predali ďalej, a to povstalcom, ktorý s Vaším otcom blízko spolupracovali. Viete si predstaviť, že neboli veľmi nadšení, keď sa dozvedeli, že ich významná spojka chce prevziať vládu nad vlasťou a všetkých ich vyhubiť. Zajtra sa vydá na cestu do paláca, na Vašu svadbu a po ceste bude jeho koč napadnutý a on bude usmrtený." Ticho. Nevedela som, čo povedať. Cyril sa naklonil ku mne. "No ak poviete, slečna, že si prajete, aby bol za svoje činy trestne súdený, nariadim svojim spojkám, aby ho povstalci nechali dôjsť do paláca." Ticho. Zaklonila som hlavu. "Urobte, čo uznáte za vhodné, ja nedbám." Cyril sklonil bradu. Rozumel. "Zajtra predpoludním prídem aj s pár odbojármi do paláca. Všetko je prichystané. Tam prichádza Vaša úloha. Potrebujem, aby ste zariadili pokojné a tiché zatknutie kráľa." Ticho. Prikývla som. "Posledné zákony, ktoré vydal zjavne obmäkčili spoločnosť a tak si nemyslíme, že by bolo múdre ho zabiť. Bude súdne stíhaný za zločiny proti ľudskosti a všetky zverstvá, ktoré popáchal. Viete mi sľúbiť, že všetko prebehne diskrétne a pokojne?" Ticho. Opäť som prikývla. Nemala som silu inak odpovedať. Aj pán sediaci oproti mne si všimol, že na dnes toho bolo na mňa priveľa. "Držali ste sa statočne, slečna. Vaša obeta nebude zabudnutá." Už-už som sa chcela chytiť kľučky, keď v tom vo mne skrsla ešte jedna myšlienka. "Pán Brémsky..." začala som ticho. "... ako ste vedeli, že nespolupracujem s otcom?" Starec sa usmial a mne bolo jasné, že je za tým ten istý muž, ktorý môjho otca zradil a posunul pánovi Brémskemu všetky informácie. Ten istý muž, ktorý ochránil to, na čom mi najviac záležalo. V kútiku duše ma trýznilo, že mu nič z jeho hrdinských činov nebudem schopná oplatiť. Cyrilovi muži ma odprevadili ku tajným chodbám, ktorými sa zajtra aj oni dostanú do paláca. Keď som zmizla v tmavých tuneloch, rozutekala som sa ako o život. Musela som nájsť útočisko. Musela som nájsť Dáriusa. A stretla som ho na chodbách ako v zhone vybavuje ďalšie dôležité zabezpečenie vlasteneckých sýpok na východe krajiny. Keď ma uzrel utekať dlhou chodbou, široko sa usmial. Roztiahol ruky a ja som mu padla do náručia. "Nepúšťajte ma." šepkala som a plakala. "Nikdy." šepol mi späť a pohladil ma po vlasoch, hoci za príčinu môjho súženia akiste považoval niečo iné. Celý deň i noc sme strávili spolu. Nepustila som ho ani na sekundu. Keď som za oknom uvidela briež, pritúlila som sa k nemu a zašepkala: "Dáte si so mnou ranný čaj?"
