Vlčie kroniky: Tajomstvá vlkov

Prológ

Nebola som prvým vlkom, ktorý sľúbil, že sa stane strážcom ľudí. Tento sľub bol zložený pred mnohými rokmi v čase veľkého hladu, keď vlk menom Indru stretol kmeň hladujúcich ľudí. Bolo to tak dávno, kedy sa vlci práve stali vlkmi a ľudia ešte neboli celkom ľuďmi. Stáli síce na dvoch nohách ako teraz, ale ešte neprišli o srsť. Nedokázali ovládať oheň ani stavať pevné brlohy a nenaučili sa vyrábať hádzacie palice, ktoré by dokázali zabíjať zvieratá mnohokrát väčšie ako samotní ľudia. V prežití neboli ani zďaleka takí dobrí ako Indru a jeho svorka.

Ľudia, ktorých Indru stretol na okraji veľkej púšte, boli takí chudí a hladní, že ich smrť bola na pohľad takmer istá. Mali byť ľahkou korisťou pre jeho svorku, ale Indru nepocítill volanie lovu. Cítil sa priťahovaný k ľuďom rovnako, ako ku svojim vlčím druhom. Tak veľmi ho to k nim ťahalo, že ich nemohol nechať zomrieť. Chcel im pomôcť prežiť. A tak vlci z Indruovej svorky naučili ľudí tajomstvá vlčieho druhu: ako loviť namiesto zbierania zbytkov cudzích úlovkov, ako nájsť najlepšiu korisť a tiež schopnosť spolupracovať tak, aby bola skupina silnejšia ako ktorýkoľvek jednotlivec. Ľudia prežili.

Vlci a ľudia spolu lovili a spali bok po boku. Puto medzi nimi rástlo, až bolo súčasťou vlkov rovnako ako tlkot ich vlastného srdca. Vlk a človek sa mohli stať jednou svorkou, jednou rodinou. Ale keď ľudia naberali silu a vedomosti, opantávala ich pýcha. Poznaním vlčích tajomstiev sa neprestali učiť. Získavali čoraz viac poznania, až boli silnejší ako mnohé iné tvory. Tvrdili, že sú lepší ako ostatné stvorenia a žiadali, aby im vlci slúžili. Keď sa vlci odmietli podriadiť, ľudia sa tak rozhnevali, že použili svoje novonadobudnuté vedomosti na zničenie všetkého, čo mali na dosah. Zabíjali čokoľvek, čo im nedokázalo uniknúť, a keď spoznali tajomstvá ohňa, dokonca vypálili svoje vlastné obydlia.

Čo sa stalo potom, hovoria naše legendy, je, že keď Prastarí, Slnko, Mesiac, Zem a Pramatka Obloha, videli, akú hrôzu ľudia napáchali, pripravili sa na zničenie ľudstva aj všetkých vlkov. V dávnych časoch boli stvorenia, ktoré sa stali príliš mocnými a Prastarí ich tiež zahubili. Legendy hovoria, že raz zhodili z neba obrovskú skalu spôsobiacu noc, ktorá nie a nie skončiť. Vtedy mnoho tvorov zahynulo.

Indru vyliezol na vrchol vysokej hory a prosil Prastarých o zmilovanie. Vo svojich prosbách bol taký výrečný a presvedčivý, že obmäkčil Prastarých, aby ušetrili vlkov aj ľudí.

Na oplátku, Prastarí požadovali sľub od Indrua. Povedali mu, že keď ľudia zostanú sami so svojimi novoobjavenými vedomosťami, budú naďalej veriť, že sú iní ako ostatné stvorenia, lepší než ktorýkoľvek iný druh, a preto bude pre nich jednoduché zničiť všetko naokolo. Indru sľúbil, že vlci sa stanú strážcami ľudí, naučili ich udržať Rovnováhu, ukážu im, ako sú všetky stvorenia súčasťou sveta. Že nesmú zničiť to, od čoho závisí, aby prežili. Navždy budú vlci dohliadať na ľudí, aby zabezpečili, že už nikdy nebudú takí pyšní a deštrukční.

Indru a jeho členovia svorky naučili ľudí, ako byť súčasťou prírody, ako nikdy nepovažovať Zem, Slnko, Mesiac, Nebo a dary, ktoré poskytujú, za samozrejmosť. Učili ich o rodine a starostlivosti o svoju svorku. Naučili ich, ako byť súčasťou všetkého okolo nich. A ukázali ľuďom, ako si vážiť Rovnováhu. Pokolenie za pokolením sa vlci snažili udržať ľudí v kontakte s okolitým svetom. Ale ľudia, ktorí sa množili rýchlejšie ako vlci, začali chcieť viac, ako mali. Opäť boli hrdí a opäť sa pokúsili urobiť z vlkov svojich otrokov. Vlci odmietli. Vypukla veľká vojna, kedy ľudia zabíjali vlkov a vlci zabíjali ľudí. Nahnevaní a rozhorčení vlci sa vzdali svojho sľubu. Legendy hovoria, že Prastarí vtedy zoslali tri roky trvajúcu zimu, aby ukončila životy vlkov a ľudí. To, že ostatné tvory tiež zomrú, im zjavne neprekážalo. V celej krajine ľudia a vlci hladovali a umierali.