Prolog

238 0 0
                                    

Padal na nás dážď, zmáčal nás, mrzol, ale na tom nezáležalo, na ničom už nezáležalo, vedela som, že sa všetko zmení, vedela som, že sa môj svet zrúti.

-Všetko si zničil, nerozumieš? Teraz už niet cesty späť, nemôžem sa ti ani pozrieť do tváre....

Po tvári mi stekali opustené slzy.

Ako mi to mohol urobiť? Jeho slová sa mi zabodávali do duše ako nože, ktoré ma trhajú zvnútra.

-Vôbec neviem, čo mám povedať, - povedala som a snažila som sa ovládať, snažila som sa kontrolovať paniku, ktorá mi hrozila, že ma zlomí, nemohla som si to dovoliť? On by to neurobil, však?

Jeho oči sa pozerali do mojich, s nenávisťou, s opovrhnutím, pohľad, o ktorom som si nikdy nemyslela, že by mohol byť namierený na mňa.

-Skončili sme," zašepkal hlasom, ktorý bol rozorvaný, ale pevný.

A s týmito dvoma slovami sa môj svet ponoril do hlbokej, temnej osamelej tmy... do väzenia určeného presne pre mňa, ale zaslúžila som si to, tentoraz som si to zaslúžila ja

TVOJA VINA Where stories live. Discover now