TVOJA VINA

Kapitola 1

"NOAH

  Dnes som mala konečne osemnáste narodeniny.

  Stále som si pamätala, ako som pred deviatimi mesiacmi počítala dni, kým konečne dosiahnem plnoletosť, budem sa môcť sama rozhodovať a utečiem odtiaľto.

  Samozrejme, veci už neboli také ako pred deviatimi mesiacmi, všetko sa tak zmenilo, že bolo neuveriteľné len na to pomyslieť. Nielenže som si tu nakoniec zvykla žiť, ale teraz som si nevedela predstaviť, že by som žila niekde inde ako tu. Podarilo sa mi vytvoriť si miesto na strednej škole a tiež v rodine, s ktorou som musela žiť.

  Všetky nárazy, ktoré som musela prekonať nielen v týchto mesiacoch, ale od narodenia, zo mňa urobili silnejšieho človeka, alebo som si to aspoň myslela.

  Stalo sa mi veľa vecí, nie všetky boli dobré, ale mala som tú brata Nicholasa. Kto by si bol pomyslel, že sa do neho nakoniec zamilujem? Bola som tak bláznivo zamilovaná, až ma z toho bolelo srdce. Museli sme sa naučiť spoznať jeden druhého, naučiť sa prežiť ako pár, a to nebolo ľahké, pracovali sme na tom každý deň. Obaja sme mali veľmi protichodné povahy a s Nickom nebolo ľahké vychádzať, ale ja som ho bezhranične milovala.

  Z tohto dôvodu som bola z blížiacej sa narodeninovej oslavy viac smutná ako šťastná. Nick tam nemal byť, nevidela som ho už dva týždne, posledných pár mesiacov strávil na cestách do San Francisca, zostával mu rok do konca štúdia a otec mu otvoril toľko dverí a on využil každé z nich. Ďaleko bol ten Nick, ktorý sa dostával do problémov, teraz bol iný, dozrel so mnou, zmenil sa k lepšiemu, hoci som sa bála, že každú chvíľu sa jeho staré ja opäť prejaví.

  Pozrela som sa na seba do zrkadla. Vlasy som si stiahla do neporiadneho drdolu vysoko na temene hlavy, no zároveň elegantného a dokonalého k bielym šatám, ktoré mi mama s Willom darovali k narodeninám. Mama sa na oslave, ktorú usporiadala, zbláznila, podľa nej to mala byť jej posledná šanca zahrať si svoju úlohu, keďže o týždeň som končila strednú školu a krátko nato som "na tej istej univerzite, mala ešte rok a tiež vedela, že sa s najväčšou pravdepodobnosťou nakoniec presťahuje do San Francisca, aby pracovala pre otcovu novú spoločnosť, ale tým som sa zaoberala neskôr, zostával mi ešte rok a nechcela som upadnúť do depresie.
  Vstala som od toaletného stolíka. Líčila som sa špeciálne na tento deň, hoci ma to nijako zvlášť nezaujímalo, skôr pre mamu, ktorá bola v poslednom čase neznesiteľne citlivá. Oči som mala dokonale nalíčené, čo im dodávalo mačací a veľmi pekný vzhľad. Moje pery boli zafarbené prirodzenou červenkastou farbou a líca som mala mierne ružové.

  Odvrátila som sa od zrkadla a skôr než som si obliekla šaty, môj pohľad upútala jazva na bruchu. Jedným prstom som pohladila tú časť pokožky, ktorá bude poškodená a zjazvená na celý život, a pocítila som chvenie. V hlave sa mi ozýval zvuk výstrelu, ktorý zabil môjho otca, a musela som sa zhlboka nadýchnuť, aby som si zachovala pokoj.

  Nikomu som nepovedala o svojich nočných morách ani o strachu, ktorý som pociťovala zakaždým, keď som si spomenula na to, čo sa stalo, ani o tom, ako sa mi srdce divoko vymyká spod kontroly.
Musela som si priznať, že už nemôžem pokojne spať, ani prestať myslieť na to, že môj otec zomrel priamo vedľa mňa, ani na to, ako ma jeho krv striekajúca na tvár zmenila na úplného čudáka.
Keď som sa sprchovala, nedokázala som si niekoľko sekúnd nutkavo neotierať ľavé líce, tieto veci som si nechávala pre seba, nechcela som, aby niekto vedel, že som traumatizovaná ešte viac ako predtým, že môj život je stále uväznený strachom, ktorý mi ten človek spôsobil.

Na druhej strane moja matka bola pokojnejšia ako kedykoľvek v živote, ten strach, ktorý sa vždy snažila skrývať, zmizol, teraz bola so svojím mužom úplne šťastná, teraz bola slobodná. Ja som mala pred sebou ešte dlhú cestu a problém bol v tom, že som nevedela, kam mám ísť.