Susedka

Začiatok

Ahoj, som Klára, mám 13 rokov a bývam v bytovke so svojimi rodičmi. Chodím do 7. triedy, v škole sa mi celkom darí, mám aj veľa kamarátiek. Dokonca je v triede aj spolužiak, do ktorého som zabuchnutá.
Volá sa Viliam. Najradšej mám dejepis, milujem históriu.
Dnes je streda, školský rok začal. 6. ročník bol celkom ľahký, ale bojím sa čo ma čaká tento rok. Dneska sme len stáli vonku a potom sme išli do tried. Moja trieda je 7.C, sme celkom hlučná trieda, no, skôr pár našich spolužiakov, ktorí sa nevedia zmestiť do kože. V triede nám len pani učiteľka zaželala veľa šťastia v tomto roku a začala hovoriť to čo každý rok. Školský poriadok. Najnudnejšia čásť začiatku roka. Po škole som išla s mojou najlepšou kamarátkou Luciou domov. Pred bytovkou sme sa zastavili rozlúčili a ja som išla dovnútra. Rozhodla som sa dnes ísť po schodoch, aby som mala viacej pohybu. Ako som šla po patre pod nami stretla som pani susedu Klučichovú. Moc ju nepoznám a niesom sama. Skoro nikto ju vôbec nepozná, jediný kto ju ako tak poznal a rozprával sa s ňou bol pán sused Dánsky, ale ten zomrel asi 3 roky dozadu. Pozdravila som ju a ona odzdrazila: ,,Dobrý deň dievča." Dorazila som ku vchodovým dverám a otvorila ich. Aký krásny pocit byť doma. Sadla som si a začala som premýšľať nad susedou pod nami. ,,Je tu odkedy si život pamätám a ani neviem ako sa volá menom." Zamyslela som sa.
Premýšľanie mi nevydržalo nadlho, lebo mi vyhládlo, tak som si išla zohriať bryndzové pirohy zo včera. Čerstvé sú lepšie, ale som rada aj za tieto zohriaté. Milujem bryndzové pirohy a halušky.
Následovné dni boli rovnaké, teda až na tie pirohy. Bola som v škole, snažila sa nestrapniť v okolí Viliama a išla domov. Sem tam som stretla susedu Klučichovú buď na lavičke pred vchodom, alebo na chodbe ako si ide pozrieť poštu. Ak dobre viem nemá manžela, či už má deti, to neviem. Ako hovorím, neviem ani jej meno, nie to ešte či má deti atd.
Raz som ale už nevedela donekonečna vydržať to premýšľanie kto to vlastne je, ako to, že neviem ani jej meno nič. Z ničoho nič ma strašne začalo zaujímať kto to vlastne je. Doteraz som sa o to nejako nezaujímala. Asi aj viem prečo, doteraz som sa nezaujímala o svet okolo mňa. Mala som svoje kamarátky, učenie až mám dobré vysvedčko a teda zo všetkého najhlavnejšie, rodinu. Až teraz som sa začala zaujímať o svet okolo mňa, a teda aj o ostatných ľudí.
A tak, keď som išla už cez chodbu kde pani suseda býva stretla som ju a pozdravila. Ona odzdravila a namiesto toho, aby som išla ďalej som sa zastavila a spýtala sa: ,,Ako sa máte?"
Ona sa na mňa pozrela a s úsmevom povedala: ,,Dobre a ty dievča?"
Videla som v jej očiach radosť, asi sa jej moc ľudí nepýta na to ako sa má. Odpovedala som, že sa mám dobre. Ona sa pousmiala a zrazu jej začala pískať kanvica tak rýchlo išla a zatvorila dvere.
Takto skončil môj prvý pokus o konverzáciu s pani susedou.
Dni ubiehali ako šialené, ja som sa musela už začať učiť, pretože sme schytali prísneho učiteľa fyziky, ktorý nás utápa v poznámkach o veličinách a to všetko sa naučiť chce veľa času a nervov.
Sníval sa mi sen, na ktorý chcem zabudnúť. Bol to strašný sen. Snívalo sa mi, že som išla zo školy, pripravená, že sa pozdravím s pani susedou a porozprávam ako sa má. No zrazu som videla záchranku, a keď som prišla som zistila, že prišla pre pani Klučichovú. Nikto mi nechcel povedať čo sa stalo, povedali len jedno: ,,Zomrela."
Moje myšlienky o tom kto to vlastne je sa prehlbovali a nemohla som spávať. Byt zostal opustený. Nemala som šancu zistiť kto to bol, myšlienky ma nenechali ani na chvíľu na pokoji, a keď už to bolo najhoršie, som sa zrazu prebudila. Pozrela som sa na hodiny a ihneď utekala na poschodie nižšie. Bol to len sen. Žiadny byt nebol opustený a počula som pri dverách susedy ako tam hrá rádio. Takýto sen už nechcem zažiť. Odvtedy však sa bojím, že sa to stane a chcem čím skôr sa s ňou spoznať.
V škole som sa so snom podelila s Luciou a na jednej prestávke za mnou z ničoho nič prišiel Viliam či nechcem po škole ísť von. Že sa moc nepoznáme a on by ma rád spoznal. Nedokázala som pomaly dýchať, srdce mi bušilo ostošesť. Nejako som ale zo seba vymáčkla odpoveď: ,,Áno a veľmi rada." Bolo na mne vidieť, že sa celá trasiem. Dokonca sa ma spýtal, že či mi není zima. Ja som mu len povedala, že nie, všetko je v pohode. Odvtedy som sa nedokázala sústrediť. Našťastie sme už mali len angličtinu a hudobnú. Na angličtine som ani premýšľať nepotrebovala a na hudobnej už duplom nie.
Po poslednom zvonení som išla ako zbesilá ku skrinkam a ďakovala, že nechodím na obedy, lebo by som ho ani nemohla zjesť. Tak by som sa tešila.
Zrazu prišiel Viliam: ,,Ahoj Klára, no čo, ideme?" s úsmevom povedal.
Ja som mu prikývla a išli sme. Mali sme dlhé rozhovory, o tom čo sme zažili atd. Jasné, že na začiatku sme si najskôr o sebe niečo povedali. Strašne som sa červenala a nepomohol mi ani jeho kompliment, že mi to dneska pristane. To som už horela od toho čo som bola červená. Už prišiel ale koniec našeho stretnutia, odprvadil ma až ku bytovke a rozlúčili sme sa. Nečakala som ale, že ma objíme. Ja som skoro odpadla, ale po tom zadržovaní citov som ho aj ja objala a poriadne stískla. Povedali sme si ahoj a odišli. Ja do bytovky a on domov. Hneď ako som prišla som písala Lucii a všetko jej povedala. Ona začala už vypisovať K+V a takéto veci, posielala gify jak sa tam bozkávajú, že to som ja a on. Len som jej povedala až prestane, isto to bolo len kamarátske objatie. Ale ona si myselela niečo iného.