Susedka

Svetlé a tmavé okamžiky [čásť 2]

Víkend
Otec fakt išiel na tú služobku. Ja som ihneď písala Viliamovi, či sa nestretneme. On súhlasil a tak sme sa o hodinu potom stretli pred mojou bytovkou a išli sme sa poprechádzať po meste. Pritom ako sme sa rozprávali sme sa držali za ruky a sem tam padol aj nejaký kompliment.
Asi 3 hodiny sme boli vonku. Potom už musel ísť, lebo idú niekde na výlet.
Tak sme sa rozlúčili, dali si pusu a ja som išla domov.
Išla som aj okolo pani susedky, ktorú som pozdravila. Ona ma odzdravila.
Doma som si ľahla a napísala Viliamovi ako sa má a aký je výlet. Napísal, že je v pohode, ale najradšej by tam bol so mnou. Je to fakt milý chlapec, som rada, že není ako dnešní chalani, ktorí len fetujú, machrujú aj keď sú trápni, fajčia, pijú alkohol a pripadajú si cool. Takýchto idiot poznám viacej. Skoro každý druhý.
No, víkend nejako prešiel. Bol pondelok a už som vstávala. V škole som sa rozprávala s Luciou, a keď som mohla tak som šla aj za Viliamom. Takto to robievam každý deň v škole.
Doma som našla vzkaz: ,,Tak ty si nedáš pokoj s tým chalanom."
Hneď som vedela od koho to je a so strachom vedela čo asi následuje, jeho konfrontácia s Viliamom. A keď mi cinkol mobil so správou: ,,Bol za mnou tvoj otec." som vedela, že toto je zlé.
Hneď som Viliamovi písala nech ho nepočúva, nech ju kvôli nemu neopúšťa, ale on mal jasno. ,,Tvoj otec mi povedal, že ak to neukončíme tak to začne riešiť s mojimi rodičmi. Nechcem byť v problémoch, ale v škole sa môžme stretávať. Tam nás žiadny tajný agent nenájde."
Po tomto som začula dvere. Bola to mooja mama.
S plačom som ku nej prišla: ,,Mami, prosím, zastav otca od tých jeho činov čo robí." Mama ju utešovala: ,,pokusím sa, neplač Klárka prosím."
Večer sa to fakt stalo. Ja sediaca vo svojej izbe som započula kriky. Už sa hádali.
Mama sa snažila otca presvedčiť, aby mi dovolil mať frajera. To sa jej však nepodarilo. On si stál za svojím. Zrazu zazvonil telefón. Otec zdvihol: ,,Áno? Pri telefóne." Vyšla som z izby a podľa jeho výrazu som vedela, že niečo je v neporiadku. A bolo.
,,Ďakujem, dovidenia." zložil telefón a sadol si za stôl. Spýtali sme sa ho čo sa stalo. Jemu len vyšla slza a povedal: ,,Otec, je v nemocnici. Vraj odpadol keď bol vonku. Jeho stav je kritický." Zastavilo mi srdce. V hlave som si povedala: ,,Nie, nie, proste nie, to nemôže byť pravda. Toto musí byť len zlý sen!" Bohužiaľ nebol.
Ku tomu som ešte musela ísť spať. V neskutočnom strachu som nakoniec zaspala. Zobudila som sa, vstala a robila to čo vždy. V škole som sa zdôverila so včerajškom Lucii. Viliam nebol v škole.
Škola zase nejako ušla. keď som prišlado bytovky hneď som šla za pani Alžbetou. Privítala ma a pustila ďalej.
Ja som sa rozplakala a povedala: ,,Pomôžte, bojím sa strašne moc o deda. Je v nemocnici."
Pani Alžbeta sa ma snažila utešiť. ,,Neboj Klári, všetko bude dobré."
Po asi dvoch hodinách rozprávania som musela ísť. Prišla som domov a počula plač. Prišla som do kuchyne kde rodičia plakali. S plačom mi povedali: ,,Zomrel. Dneska na obed. Zlyhalo mu srdce."
Nedokázala som sa pohnúť. Nedokázala som anilen vydať zvuk. Nedokázala som nič. Iba jednu vec, rozplakať sa.
Plakala som strašne moc, viac ako kedykoľvek predtým. Rodičia ma odhlásili zo školy. Keď otec o deň potom videl aká som na dne, prišiel za mnou a povedal: ,,Klári, povolujem ti toho Viliama. Aj stretnutia s tou susedou."
Aj keď mi to trocha zlepšilo náladu stále som bola na dne. Preležala som celý deň. Napísala som ešte Viliamovi, že mi otec dovolil s ním chodiť. Bol nadšený. Pýtal sa ma prečo niesom v škole a tak som mu všetko povedala. Začal ma lutovať. Povedala som mu, že už musím ísť. Nemusela som, len som nechcela, aby ma lutoval. Nemám rada, keď ma ľudia lutujú.
O deň neskôr sa konal už pohreb. Vyšiel presne na 1.12., bol to strašný deň.
Následovné dni som sa z tohoto musela zotavovať. Na Vianoce som bola smutná, nechcela som oslavovať. Ale nejako som to zvládla a bola som aspoň chvíľu šťastná, keď som dostala to čo som chcela. Hádky medzi rodičmi tiež odvtedy skončili. Otec už je kľudný.
Na konci roka som už bola viacej v pohode. Už som si to postupne uvedomila a prijala realitu takú aká je. Nikdy sa z toho plne nespamätám.
Nový rok som oslávila tak, že som išla k pani Alžbete. Tá už o všetkom vedela. Popriala mi aj úprimnú sústrasť. Na nový rok som si s ňou dala šálku čaju.
,,Zvykla som si ju takto dávať aj s Igorkom. To bol môj manžel. Ach, tvoj starý otec už je teraz spolu s tvojou starou mamou. Obaja boli veľmi milé osoby." povedala a napila sa čaju.
Po novom roku tak nejak všetko išlo rovnako. V škole, sem tam stretnutie s Viliamom, doma som sa nudila, cez víkend som išla na návštevu ku pani Alžbete a toto som robila každý týždeň.
Začal Február a s ním aj prvý školský polrok. Biflovala som sa každý deň. Nemali sme pokoj, každý deň na nás vytiahli minimálne 3 testy. Polrok a koniec školského roka sú tie najhoršie části školského roka. Toľko testov, až sa chce človeku plakať. Ale aj tak som mala čas sa pozrieť za pani Alžbetou. Na jednom takomto stretnutí mi povedala: ,,Klári, tvoj otec tu bol. Prišiel sa mi ospravedlniť, ale kedže nemal čas tak musel ísť. Nestihla som mu povedať, že mu odpúšťam. Povedz mu to prosím."
,,Spoľahnite sa." odpovedala som.
Keď som prišla domov už bol otec doma a pýtal sa kde som bola.
,,U pani susedky, mám ti niečo povedať." povedala som.
,,A čo také?" spýtal sa ma.
,,Že ti odpúšťa." odpovedala som mu. Videla som mu na tvári, že je za to rád.
Polrok bol už za mnou, ale nemala som pokoj od biflovania sa. Kedže bol už druhý polrok a nemali sme v ňom žiadne známky, nehodlala som dostať nejakü zlú známku.
Bola som aj s Viliamom vonku. Dneska mi dokonca doniesol čokoládu so slovami: ,,Pre moju milovanú lásku Klárku."
Poďakovala som mu, a keď som sa spýtala za čo som ju dostala povedal len: ,,Za to aká si úžasná."
Hneď som mu dala pusu a otvorila ju. Podelila som sa s ním, a aj keď na začiatku hovoril, že je len moja tak si nakoniec musel dať, trvala som na tom, až si aj on dá, lebo sa budem cítiť strašne, že som ho neponúkla.
Február už pomaly končil a ja som dobre vedela aký deň sa blíži. Moje narodeniny.
Začal marec. Už som sa tešila na ten deň a zároveň bola smutná, že sa ich nedožil dedo.
Nastal deň D, 6.3., kedy mám narodeniny.
Od rodičov som dostala oblečenie, nové zrkadielko do izby, keby som sa chcela maľovať a dokonca som dostala aj 2 lístky do kina na taký film čo práve bude. Povedali: ,,Môžeš zobrať aj nejakú kamarátku." Bola som rada, ihneď som písala Lucii, že mám lístky do kina. Ona nadšene súhlasila a v ten večer sme išli. Asi nejak dve hodiny to trvalo, bol to dobrý film.
Keď som už bola v bytovke som na chodbe stretla pani Klučichovú, tá ku mne prišla a povedala: ,,Nezabudla som na tento deň Klári, prajem ti všetko dobré k narodeninám."
,,Ďakujem vám." povedala som. Ako darček mi dala nástroje na šitie, že keby som sa niekedy nudila nech skúsim. Poďakovala som a išla domov, už bolo nejak osem hodín večer. Doma som sa navečerala a pozerala telku. Vtom mi prišla správa od Viliama: ,,Všetko najlepšie k narodeninám láska!"
Poďakovala som mu. Kokso, už 14 rokov mám. Už len 4 roky a som dospeláčka.