Kapitánka

5. Prísny Midgel a chudák krajčír

Ráno sa zobudila úplne nečakane.
Povystierala sa a zdvihla z postele. Zakopla o niečo na dlážke.
,,Midgel?" skúsila.
Vypadalo, že nič sa nebude diať. Vypadal, že spí. Ale zdanie klame. O chvíľu ležala na chrbte a Midgel nad ňou. Zaškeril sa. Lina sa tvárila, že je urazená a stále jej držal ruky.
,,Pustíš ma už?" pomrvila sa.
,,Jasné...holubička, tuším ti už je výborne," povedal a jeho pery sa zvlnili v úsmeve a aj tak ju nepúšťal.
,,Sklapni! Ja nie som nikoho holubička! Si ešte odpornejší ako tvoj otec," snažila sa vymotať z jeho zovretia. Márna snaha. Skláňal sa nad ňou muž a ona po prvýkrát nevedela čo má robiť.

,,Ďakujem za kompliment," odvetil s úsmevom.
Jej bezmocnosť ho zaujala a tá neschopnosť niečo povedať, mu ústa vykrúcalo v úsmeve.
,,Tak pustíš ma už?"
,,Samozrejme, Liala," povedal a pustil ju. Pri svojom skutočnom mene sa rozochvela, nikto jej tak nehovoril už roky. Ihneď sa postavila a podišla k zrkadlu. Prečesala si vlasy hrebeňom a vlasy si začesala do zložitého vrkoča, ktorý sa jej tiahol ako korunka popri ušiach. Uviazala ho stuhou.
,,Kedy budú raňajky?"
,,Za chvíľu prídu. Jediná výhoda druhého dôstojníka. A vidím že je ti už lepšie, grcko."
Liala na neho vrhla jeden z jej najprísnejších a najznechutenejších pohľadov. A naozaj. V tom momente niekto zaklopal na dvere.
Midgel nasadil prísny výraz a otvoril dvere. Tácňu vytrhol otrokovi z rúk a zabuchol mu dvere pred nosom.
Nepovedal ani pol slova. Len čo zavrel dvere, zase sa usmieval.

Divné, pomyslela si Lina.

Po zvláštnych raňajkách plných ovocia, ktoré v živote nejedla, sa Lina rozhodla prehovoriť: ,,Kedy sa začnem učiť? Niekto mi to spomínal, že sa budem učiť bojovať a učiť sa všetko, čo sa na piráta patrí vedieť."
Radosť v hlase sa ani nepokúšala zastierať.
,,Bohužiaľ ťa mám na starosti ja, akoby nestačili tie dva týždne," prehovoril Midgel, keď sa naveľa-naveľa odtrhol od zvláštneho prístroja.
Prevrátila oči a nedočkavo sa na neho pozrela. Začala prstami vyklepkávať rytmus.
,,Dobre, dobre. Už idem," povedal otrávene.
Ešte chvíľu trvalo, kým sa pripravil. Aj keď bolo na palube dosť horko (ako vždy, keď slnko ledva vyšlo na svoju púť), obliekol si vestu.
,,Už to bude?" spýtala sa nedočkavo.
,,Lekcia prvá. Ak nebudeš provokovať vyššie postavených pirátov, prežiješ."
Otvoril dvere a prešiel cez ne. Ani ich Line nepodržal akoby sa patrilo.
,,Tu máš kľúče. Zamkni," hodil jej zväzok kľúčov.
,,To vôbec nie je gavalierske," okomentovala to Lina a poslušne zamkla.
,,Lekcia druhá. Gavalieri tu nemajú, čo hľadať. My sme piráti, takže nečakaj, že kvôli jednej žene budeme robiť výnimku," išiel po chodbe na opačnú stranu.
Lina pobehla, aby išli vedľa seba.
,,Ďalšia lekcia. S vyššie postaveným pirátom nemôžeš kráčať zarovno."
,,A prečo nie?"
,,Žiadne otázky typu 'prečo'. Mohli by ťa stáť život. Des, prvý dôstojník, by ťa už asi zmrzačil. Máš šťastie, že ťa Kapitán priradil mne ako výpomoc. Aj keď to nie je žiadna výhra, aspoň pre mňa nie," zaškeril sa.
Zaťala ruky v päste a pery tesne zovrela, aby nič nepovedala.
,,Poslušné dievčatko, učíš sa rýchlo," povedal a poklepkal ju po hlave.
Prudko strhla jeho ruku z jej vlasov.
,,Mačiatko sa nám jeduje," klokotavo sa zasmial.
Zase nič nepovedala. Radšej si zahryzla do jazyku, lebo vedela, že by to neskončilo dobre. Aspoň pre neho.

,,Tu je sklad," ukázal dole, do útrob lode, ,,Poď tadiaľto."
Zo steny zvesil petrolejovú lampu. Zišiel po drevenom rebríku dolu. Lina ho nasledovala. Vnútri bola zima a tma. Všade naokolo to smrdelo od krýs. Krysy boli naozaj všade. Midgel ukázal do ľavého kúta skladu a posvietil tam petrolejkou. Uvidela veľké sudy.
,,Tam v tých sudoch sú zásoby. Sklad mám pod palcom ja. Mám na starosti vyrátavanie potravín, ktoré by mali vystačiť na mesiac a ich následné naplnenie. Obyčajne vydržia aj mesiac. Ale ktovie. Je tam voda, víno, sušené ovocie, neskôr tam budú vzácne koreniny z rôznych kútov zeme, keďže veľa cestujeme."
Neskôr jej ukázal pušný prach a zbrane. Tie sa skladovali v tajnej miestnosti zamaskovanej tak, aby ich ani to najpozornejšie oko neobjavilo.
Potom vyšli zase hore o jedno poschodie.
Zastal pri jednej dobre zabezpečenej izbe.
,,Nedaj najavo slabosť. Musíš byť arogantná a bezcitná," povedal a nasadil svoju masku bezcitnosti. Aj Lina tak urobila. Midgel zobral kľúče a odomkol izbu. No to, čo tam Lina uvidela, jej vyrazilo dych. V izbietke sídlila polotma. Pohybovali sa tam traja muži. Traja, veľmi starí a škaredí muži. Kedysi mohli byť aj pekní, ale čas, dotrhané oblečenie a okovy z nich urobili bezduché bytosti bez nádeje na normálny život.
Sotva zdvihli hlavu od svojej práce. Jeden sedel, pripútaný o stoličku a tkal nite. Druhý ich farbil. A tretí z nich tkal krásne látky. Prišli dozorcovia z druhej izby. Hlboko sa poklonili Midgelovi a Line. Lina ani brvou nehla.
,,Krajčíra," luskol prstami Midgel. Dozorcovia sa rýchlo ponáhľali z Midgelovho dosahu. Traja chudáci sa na neho s odporom pozreli. Midgel si to však nevšimol a možnože ani nechcel. Lina si to však všimla. Prišiel krajčír. Celkom mladý a zdravo vyzerajúci muž.
,,Ja môcť vám pomôcť, pane?" povedal úslužne.
,,Nie mne. Tu mladá pani, čaká na čo najlepšie šaty. A nezabudnite, že majú byť také, aby nebránili ani pohybu, ani boju."
Do rohu miestnosti dozorcovia, tiež len biedny otroci, postavili zástenu.
,,Prestávka!" povedal dozorca,
,,Choďte preč vy prašiví psi!" dokopal troch starých otrokov k dverám. A uštedril im teda dosť kopancov.

Dúfam, že si na nich aspoň zlomil nohu, pomyslela si.

,,Červená...áno....a zlatá.... Hmmm, nie, nie, tá bude moc žiariť....čierna, áno čierna..." zmotával chudák krajčír. Asi bol trochu mimo. Midgel len tleskol a už tam stál otrok so stoličkou. Sadol si a nechal sa obsluhovať otrokmi. Štyrikrát poslal krajčíra prerábať Linine šaty. Najprv boli veľmi dlhé, potom to bolo moc obyčajné. A v tomto zmysle to pokračovalo. Nakoniec to Linu už nebavilo a potichu našepkala krajčírovi, čo má urobiť. Výsledok stál za to. Keď vyšla spoza zásteny, Midgel sa narovnal na svojej stoličke a spozornel. Lina mala na sebe krásnu, vyšívanú blúzu, tesne obopínajúcu Linine telo. Hlboký výstrih bol výrazný, ale nie nevkusný. Nohavice boli úžasne jednoduché. Vypadala žensky. Už nemal význam schovávať jej ženskosť. Vyplávala na povrch a tvrdiť, že je kontra, je úplný nezmysel.
,,Ja vám ďakovať, pani," povedal krajčír potichu.
,,Ja vám doniesť šaty na izbu madam. Kde ja prísť?" spýtal sa nahlas. Chudák ani nevedel, komu má otázku smerovať. Či Midgelovi alebo Line.
,,Ku mne ich zanesieš. Rozumel si?" Midgel sa postavil a kopol do chudáka krajčíra.
Lina klesla na kolená a pomohla krajčírovi vstať. Oprášila ho. Vyslúžila si za to od Midgela karhavý a nepekný pohľad.

Pozrela mu nebojácne do očí. Midgel videl, ako sa nebezpečne lesknú a stále mal pred očami ako ho porazila. Tá malá suka, v živote sa nebál ženy.

Lina odišla za zástenu a opatrne sa prezliekla do svojho bývalého oblečenia.
Pod svoje nové, nedošité šaty položila zlatku. Vedela, že krajčír ju objaví. Mala to byť akási útecha za uštedrený Midgelov kopanec.
Vyšli von a Midgel sa na ňu ani nepozrel. Až po chvíli sa zahnal, aby jej dal facku za jej úbohé správanie. Už to vypadalo, že dostane od neho facku, keď mu chytila ruku.
,,Nikdy viac sa ma neskús dotknúť. Midgel," jeho meno zo seba takmer vypľula. Rýchlo jej vlepil facku druhou rukou a hodil jej kľúče od jeho kajuty. Zrýchleným krokom odišiel.

Všetko sa v nej búrilo. Je možné, že sa jej tento chlap páčil? Bezcitný, arogantný, proste pirát! Ako môže byť tak hlúpy a odpudivo sa správať?! Nemalá spŕška nadávok na Midgelovo meno bolo z jej pier vyslovených.