𝑴𝒊𝒆𝒓 𝑺𝒌𝒂𝒛𝒂 𝒂𝒍𝒆𝒃𝒐 𝑳𝒂𝒔𝒌𝒂?

𝟏. 𝒌𝒂𝒑𝒊𝒕𝒐𝒍𝒂

Sedela som pri stole a čítala svoju obľúbenú knižku. Prečítala som si ju už takmer 100 krát ale stále ma neprestávala baviť. Vždy som vedela ako sa to skončí a to som mala najradšej. Slávna rytierka zachráni všetkých a celé kráľovstvo ostane zachované aj keď mi ten koniec tam veľmi nepasoval. Túto knižku mi darovala mama. Hovorila mi že keď bola v mojom veku že práve táto knižka jej vždy dodala silu a odvahu. V tejto knižke našla svoj životný cieľ. Aj keď som princezná veľmi rada by som sa chcela stať rytierkou. Byť taká silná a odvážna ale hlavne byť samostatná a nebojácna,aby ma na každom rohu nemusel doprevádzať strážca alebo niekedy aj strážcovia. Vedela by som sa brániť a narábať s tými ostrými vecmi čo princezná v ruke nemôže mať v žiadnom prípade. Tieto myšlienky na rytierstvo ma robili šťastnou.

Pretože ma už nebavilo že kde všade som ja sú aj strážcovia. Nemám svoj osobný priestor a ani kľud. Veľa krát som bola za otcom aby ich stiahol alebo aspoň aby ich nebolo toľko ale márne. Stále len dookola to isté opakoval "To je pre tvoje dobro a aj ochranu" a že to musím pochopiť. Ale nechápala som vôbec. Ochranu pred kým? Bola som stále v zámku takže mi nič hrozné   nehrozilo okrem smrteľnej nudy. Chcela som už konečne spoznať aj vonkajší život, kráľovstvo ktorému jedného dňa budem vládnuť. Ale to ani počuť nechcel. A mama? Tá stále súhlasila s ním. Takže dvaja proti jednému je jasná prehra. A zo slúžkami som sa veľmi kamarádiť nevedela pretože som mala pocit akoby sa oni so mnou nechceli, ale rozumela som im. Bola som predsa rozmaznaná princezná ktorá sa sťažuje na svoj dokonalý život.

Áno veľa krát som si vypočula ich rozhovor a verte nebolo to nič príjemné, ale neriešila som to pretože by mali ešte horší názor na mňa a to som už vážne nepotrebovala. Aby som videla ich výrazi vždy keď prejdem okolo nich, už teraz je to neznesiteľné. Výrazy plne nenávisti a možno aj závisťi. Keby vedeli ako veľmi by som si s nimi niekedy vymenila miesto by ma dobre vysmiali. Čo už môže chýbať jedinej dcére kráľovi? Sloboda? Vzduch? Pochopenie? Tieto maličkosti sú pre ostatných samozrejmosť ale pre mňa?  Sú niečo čo nikdy nebudem mať. A toto ma bolelo najviac. Som tu sama v zámku uväznená. Rodičia majú veľa práce ohľadom kráľovstva čo chápem ale zabúdajú že majú aj dcéru ktorá by bola šťastná keby si na ňu našli aspoň 5 minút času. Ale viem že sa ani toto nestane. Ja sa mám iba učiť slušnosti a nerobiť hanbu. Mám byť do slova dokonalá bábka. Ale zabúdajú že som ešte stále takmer dieťa ktoré túži po ich pozornosťi.

Od malička ma nechávali zo slúžkami na čo som už bola zvyknutá ale aj tak mi chýbajú spoločné chvíle. Ale toto všetko som nemala a ani nebudem mať aj keď mám obidvoch rodičov o poschodie vyššie. Živých a  k tomu ešte aj zdravých. Neviem prečo su taký. Nič som im predsa neurobila. Skoro celé detstvo som ich nevidela poriadne. A oni čakajú odomna aby som sa správala slušne. Je to kus nefér ale čo je vlastne fér? Vymenila by som kľudne svoj "DOKONALÝ" život za ich pozornosť. Ale to je moja vec to nikoho nezaujíma. Vstala som zo stoličky a odložila knižku tam kde patrí. Aj tak som si veľa toho neprečítala pri mojom rozmýšľaní. Blížila sa večera, hodila som na seba jemné zamatové šaty. Na dvere mi zakopal jeden zo strážcov. ,, Princezná je čas na večeru." pozrela som naňho. Musel byť nový keďže som ho tu ešte nevidela.
,,Samozrejme už idem." kus som sa zasmiala pretože ma každý volá Vaše Veličenstvo už len podľa toho som vedela že je nový. ,,Ste tu nový? "
,,Áno to som." odpovedal rýchlo a jednorázne. Bol v strese čo je úplne normálne a čo bolo najlepšie vyzeral byť tak starý ako ja možno o niečo starší.
,,Nemusíte sa stresovať to vážne nie. Aspoň pri mne. "Jemne som sa usmiala no on ma len odbyl kívnutím. Dobrú chvíľu ostalo ticho.

Po chvíli ma odprevadil do veľkej sály a počkal ma pri dverách ako správny strážca. Sedela som tam ako sirota žijúcich rodičov. Ani mama a ani otec neprišili na večeru. Prišla ku mňe menšia slúžka. ,,Vaše Veličenstvo mám vám odkázať ospravedlnenie od vašich rodičov že sa dneska neukázali, ale že majú toho veľa a vy to určite pochopíte" vážne nechýbalo veľa aby som sa nerozplakala. Kývla som s hlavou a usmiala sa na ňu.  ,,Samozrejme. Ďakujem" úsmev opätovala späť zo štipkou ľútosti ktoré mi dobre padlo. To vážne majú toľko práce? Že nenájdu si čas ani na večeru s vlastnou dcérou? Áno bolo to dosť smutné ale pravdivé. Po chvíli som dojedla a vlastne nemala som už ani chuť jesť. V tom momente prišiel za mnou strážca a zobral ma späť  do izby. ,,Ste v poriadku?" Ostala som v šoku pretože sa ma to ešte ani jeden strážca či sluha alebo hocikto v zámku neopýtal.