𝑴𝒊𝒆𝒓 𝑺𝒌𝒂𝒛𝒂 𝒂𝒍𝒆𝒃𝒐 𝑳𝒂𝒔𝒌𝒂?

𝟐. 𝑲𝒂𝒑𝒊𝒕𝒐𝒍𝒂

,,Deje sa niečo? Povedal som niečo čo sa vás dotklo ak áno tak sa ospravedlnujem." ,,Nie to vôbec. Len ďakujem že ste ku mňe milý. A som vám zato vďačná váš sľub si budem pamätať" ,,Som rád." pozrel sa na mňa a utrel mi slzy s tváre. ,,A teraz idem vybaviť potvrdenie od kráľa. Takže držte mi palce." kývla som hlavou. Kde by som už len ja mohla odísť? Prišla som k oknu otvorila ho a jemný vánok sa ľahko bez zábran pustil dnu. Oprela som si hlavu o okno. Krásne víly mi robili spoločnosť a malé lesné húbiky sa hrali s mojou nesmierne vlnenou sukňou. Niekedy som zabúdala v akej to krásnej krajine žijem.

Pozrela som sa dole kde Jednorožce s mláďatami oddychovali. Boli to neuveriteľne krásne bytosti. Cítila som ich kľud a pokoj. Pozrela som sa hore na oblohu. Uvedomila som si že to musím robiť častejšie pretože je krásna. Taká čistá. Priehľadné oblaky sa potulovali ako klbko jemnej cukrovej vaty a Slniečko sa už chystalo na odpočinok. Rozmýšľala som či za bariérou tejto krajiny je aj niečo iné alebo sme tu len sami?  Veľmi sa mi to veriť nechcelo. Čo ak tam naozaj niekto žije? Alebo je tam sloboda? Už dlhšiu dobu ma to zaujímalo. V zámku som neraz začula že našli nejakého čudného tvora ktorý musel prísť s bariéry. Nikto síce nevedel ako prešiel tú bariéru. Bola som ohromená. Naša krajina je krásna a neobyčajná ale má iba dobrú stranu. Ako vieme aj minca má dve strany. Že by sa mohlo za tou bariérou skrývať niečo zlé? Všetko dobré má aj opačnú stranu. A to je zlo.Zrazu ma prebralo jemné ťahanie vlasov.
Víly sa mi hrali s vlasmi. Pozrela som sa na jednu malú bytosť  ktorá poletovala okolo mňa a jemne sa na mňa usmiala ja som jej úsmev veľmi rada opätovala.  Pri čakaní na Bena som už vážne rozmýšľala nad všeličím. Blížila sa noc a Slniečko vystriedalo Mesiačik a jeho verní priateľia hviezdy.

Obidve sú krásne ako celok ale spolu žiaria. Chystala som sa do postele a v tom mi niekto zakopal na dvere. ,,Vkročte" ,,Princezná potvrdil mi to."  pozrela som sa naňho či si zo mňa nerobí srandu. ,,To fakt?" už som bola pripravená na sklamanie ale on len s úsmevom kývol ako znak toho že neklame. Celá od úžasu som vykríkla. Ešte nikdy som sa takto netešila do slova.
,,Zajtra sa pripravte ideme do mesta."
,,Áno áno samozrejme. " Pozreli sme si do očí a ja som mu ešte opätovala úsmev ako vďaku. On kývol hlavou ako znak porozumenia a odišiel . Od radosti som ani zaspať nevedela ale nakoniec som len predsa nejako zaspala. Ráno som už bola hore o 5:30 . Áno dobre viem čo si myslíte, ale toto je úplne iné ako vstávať kvôli vzdelávaniu. Predsa život je matka múdrosťi toľko sa nenaučím z kníh ako zo života. Rýchlo som sa umyla, obliekla samozrejme ústna hygiena nemohla chýbať. Mala som prípravené krásne šaty s jemnučkého materiálu , na páse som mala korzet presne mi pasoval ku farbám šiat ktoré boli mätové a korzet hnedučky ako kôra stromu. Vlasy som si nechala takmer rozpustené. Na dvere mi Zaklopala mladá krásna slúžka ktorá mi priniesla raňajky. Pozrela sa na mňa a nenápadne sa usmiala. ,,Dobré ráno Vaše Veličenstvo priniesla som vám raňajky. " usmiala som sa na ňu späť a ako slušne vychovaná sa jej poďakovala. Najedla som sa a o ďalšiu chvíľu mi zaklopal Ben na dvere.
,,Princezná ak zaspíte nepôjdeme nikde." rýchlo som vyskočila zo sedačky s odhryznutým chlebíkom v ruke a plnými ústami a otvorila dvere.
,,Ha ja som už dávno hotová." prekvapene sa pozrel na mňa. Videl to moje nadšenie, áno uznám vyzerala som ako malé dieťa ktorému kúpili novú hračku, ale keď tak som sa tešila. Potom sa mi pozrel na ruky a zasmial sa. ,,Som si aj myslel že budete skoro hore a ešte aj pripravená som milo prekvapený"
  ,,Však viete to je samozrejmosť pre princeznú." zasmiala som sa s ním. ,,A kam to chce ísť Vaše Veličenstvo? " to bola dobrá otázka. Vôbec som nevedela kde začať. Jeden deň je málo ale už možno sa takáto šanca nikdy nevyskytne. ,,Mohli by sme íst do do do..."  ,,Tak mohli by ste si kúpiť nejaké šaty. " ,,Šaty nepotrebujem tých mám doma na predávanie." ,,Tak čo poviete na šperky. Mladé dámy radi nosia šperky. " kebyže ma o kus lepšie pozná tak vie že ja nie som iné dámy. Mňa šperky nezaujímaju. Nedávam mu to za zlé. Však ma skoro nepozná. Ale teraz už bude mať kopu času má spoznať. Nerada nosím v krku diamanty za milióny. Je to ťažké a hlavne drahé. Také peniaze by mohli investovať do krajiny. Podľa mňa je to zbytočné strácanie peňazí. Keď to iba nosím v krku a nič s toho nikto nemá. Takže nie. ,,Hmm nie také ma nezaujímajú." pozeral sa na mňa ako na  dieťa. Vyčítala som mu z očí ,, Bože buť trochu ženská. " ale nie ďakujem. A už viem  kde pôjdem. ,,Chcem ísť do kníhkupectva. Presne to chcem." 
,,Tak ujasnime si to princezná, učiť sa nerada učíte ale kvôli knihám ste vstala skoro ráno. Pravdupovediac ja vás nechápem." ,,Ja som nepovedala že sa nerada učím. Len je to skoro každý deň vstávať o 5 ráno." povzdychol si. Sedeli sme v koči boli sme na ceste do mesta.
,,A čo budete chcieť ešte robiť? "
,,Hm? " ,,Tak snáď nebudeme celý deň knihy pozerať. V meste je toho veľa princezná čo určite budete chcieť vidieť"