𝑴𝒊𝒆𝒓 𝑺𝒌𝒂𝒛𝒂 𝒂𝒍𝒆𝒃𝒐 𝑳𝒂𝒔𝒌𝒂?

𝟗. 𝒌𝒂𝒑𝒊𝒕𝒐𝒍𝒂

Pomáhali sme každému komu sme vedeli pomôcť. Našťastie nie každý bol vážne zranený zopár škrabancov ale ostatný? Na tom neboli vôbec dobre. Pobehovala som s jednej strany na druhú ako splašené dieťa. Snažila som sa aspoň pomôcť s obväzovaním ťažšie veci som nechala na odborníkov. Videla som tie nešťastné tváre. Videla som ich smútok ktorý mi s každej strany uderil jednu ranu. Nakoniec sa moje prianie splní. Stanem sa rytierkou ktorá sa naučí narábať s ostrými vecami a ochráni ľud. Necítila som sa vôbec dobre ale musela som pomôcť to bola moja povinnosť. Dosť som sedela už nenechám aby moja krajina zase utrpela. Pomáhala som ďalej. Rozmýšľala som prečo ma vôbec nechal na žive. Dobre vedel že som slabá mohol to využiť a zabiť ma a celé kráľovstvo by patrilo jemu. Niečo chystá alebo bude chcieť vyjednávať? ale potom prečo mi nechal čas? Chce aby som ho porazila? Alebo len nechce vyhrať tak ľahko nechapala som už ničomu ani mojím pocitom keď som sledovala vraždu svojich rodičov. Ten pocit ľútosti ktorú som cítila voči nemu. Celé je to čudné že po toľkých rokoch práve teraz zaútočil a nechal ma živú. Som šťastná že žijem ale niečo mi tu nehrá a určite sa to už čoskoro dozviem. Cítim to.

Sadla som si na okraj lavice aby som sa mohla napiť vody. Rozmýšľala som nad všetkým čo sa udialo za posledné hodiny. Zrazu má z myšlienok  vytrhol jeden zo stražcov. ,,Vaše Veličenstvo našli sme jeden druh jedovatej rastliny. Ktorá je prísne zakázaná v našej krajine." jedovatá rastlina čo tu tá robí? Boli posadené okolo kráľovstva tisíce.
,,Preboha veď to je Secília bôbovitá." strážca len smutne kyvol hlavou. Je to najjedovatejšia rastlina na celej našej zemi. Nechapem kde ju mohol toľko získat. ,, Už vieme prečo toľko ľudí umieralo na "Chrípku"." pozrela som sa na strážca. ,,Umieralo? " ,,Áno vaši rodičia riešili tento problém veľmi dlho a nevedeli nato prísť čo je to za chrípku, ale teraz už vieme." samozrejme že len kvôli tomuto umierali pretože vypúšťa jedovatý plyn ktorý vonia po orchidei. Preto si to mysleli že je to chrípka pretože by ich nenapadlo že to môže byť jed. Mysleli si že sú to obyčajne orchidei.
,,Okamžite ich treba vykopať a hneď zlikvidovať. " ,, Áno vaše Veličenstvo. Ale ako ich máme zlikvidovať?"
,,Viete čo nijako vykopte ich a nech s nich urobia výbušné bomby. Tie nám bude treba. Vrátime im to čo si tu nechali, aby nepovedali že sme nezdvorilí ." obidvaja sme sa pozreli na seba a jemne sa usmiali. ,,Rozkaz vaše Veličenstvo."

,,Ami!" otočila som sa. ,,Áno Ben" Pozrel sa na mňa s jemnými plamienkami hnevu. ,,Si úplne bledá ja neviem či Žiješ alebo si duch. Mala by..."
,,Nie! Nejdem si späť ľahnút ak si mi toto chcel ponúknuť." ,,Ja už neviem ako ti mám vysvetliť že toto čo robis je zle. Mala by si si poriadne odpočinúť " áno síce som sa necítila najlepšie ale odpočinuta som bola dosť než dosť. Nebola som unavená a ležať len tak v posteli sa mi nechcelo. ,,Jediný kto by si mal ísť odpočinúť si ty pretože mi to už dosť lezie na nervy ako ma komanduješ za všetko. Som dosť veľká nato aby som vedela ako sa cítim." jemne som sa naňho usmiala a otočila sa skontrolovať ľud. Naozaj už to kus prehana. Viem že je to jeho práca ale mam vlastný rozum. Kebyže mi je zle tak si pôjdem ľahnút, ale nemala som čas riešiť hlúposťi narozdiel od neho. Na šťastie každý bol ošetrený. Bolo dosť pozde ale necítila som sa unavene práveže naopak bola som plná elánu. Snažila som sa vyhýbať Benovi pretože nemala som náladu sa s ním hádať o tom ako sa cítim JA. Kus som sa poprechádzala po zadnej záhrade ktorá jediná nebola zlikvidovaná.   Krásne ruže vonali na vôkol a stromy šumeli s každej  svetovej strany tráva vonala krajšie ako obvykle.
Ľahla som si do čerstvej travy a hľadela na tie malé ozdoby čo žiarili tak jasne. Prebili by aj tú najtemnejšiu temnotu. Ležala som a predstavovala život bezchybnej princezny. Ktorej žijú rodičia a zaujímajú sa o jedinú dcéru. Na dni ktoré strávila s nimi lenže toto všetko bola iba predstava a nie spomienka. Zavrela som oči a zabudla na všetko. Bola som iba ja a hviezdy.
,,Cítiš sa sama? To som sa cítil aj ja" bol tu so mnou. Cítila som ho. Otvorila som oči a jeho pekne vytvarovane telo stálo pri mne. Jeho tmavé oči žiarili. Pozeral sa mi priamo do očí ktoré ronili slzy smútku, bolesti a večnej samoty. ,,Ale som tu s tebou"  postavila som sa a hľadela mu priamo do očí. ,,Prečo si mi to spravil?" s jemným hláskom som sa spýtala. Nesputili sme oči jeden s druhého. Čakala som na odpoveď aj keď bola dosť veľká pravdepodobnosť že mi to teraz neprezradí, a možno mi to prezradí len vtedy keď budem mať v chrbte bodnutý nôž a budem krvácať tak silno až kým nevykrvácam. ,,Čo som ti spravila ja?" tajomne sa usmial a tisol mi bozk na čelo. ,,Všetko má svoj čas kráľovná moja" svoj čas? Začala som si dosť zvykat tie jeho časté návštevy v mojej hlave ale toto bola novinka. Mala by som ho nenávidieť zato čo mi spôsobil ale necítila som nenávisť skôr naopak cítila som tú jeho samotu. Tie preplakane večere a pomstu. S jednej strany som ho chápala a možno viacej bolo toho chápania ako nenávisti. Možno preto že som si s rodičmi nebola vôbec blízka? Alebo že som blízka s ním? Už nič nedávalo zmysel.

Nenávidela som sa zato. Zato aká som kludná zato že namiesto nenávisti k nemu cítim ľútosť. Nechápala čo sa to deje so mnou, bolo to čudné a sprosté. Nechápala jeho slová ani to prečo sa ku mne takto chová. Akoby sa celý svet otočil hore nohami. Mala by som s ním súbojit  a s celého srdca nenávidieť ale moje srdce niečo iné hovorilo. Môj mozog súbojil s mojím srdcom a moja duša sa ich snažila rozdeliť . Cítim veľký zmätok a práve toto nechapem. Mala som sa teraz postaviť a dať mu aspoň facku a nie sa pozerať do jeho očí, ale ja som len stala a pozerala sa naňho. Som proste úboha.

Pozrela som sa ešte raz na oblohu a s hlboka sa nadychla. Daako to bolo, je a aj bude nechám to už asi na osud. Celá zmätená som sa vkradla späť do zámku veľmi som dúfala v tom že nestretnem nikoho alebo že skôr nestretnem Bena. Určite by ma skričal zato že som tak pozde vonka a nato som vážne náladu nemala.

Ľahla som si do postele a s prázdnymi myšlienkami a pomaly zaspávala.
,, Kráľovná moja " otvorila som oči. Ako to myslel? Aká kráľovná moja? Vedela som že aj táto noc bude veľmi dlhá. Môj mozog nedokáže oddychovat. Načo potrebuje krutý princ no už pomaly kráľ takú slabú kráľovnú?  Je síce pravda že vlastním väčšiu časť Zeme ale o to mu asi nejde, lebo ak by šlo tak by som už bola mŕtva a on by vlastnil celú Zem. Potrebuje ma na niečo a ja neviem načo až mi zimomriavky idú.