Kolieska a skrutky

Blato na šatách

Malé dievčatko rýchlo rástlo spolu s jej starším bračekom. Jej matka ju pomenovala Viviette s významom mena: život. Prekvitala krásou. Ružovučké líčka a kučeravé ryšavé vlásky prinútili každého dospelého, aby sa im roztápalo nad ňou srdce.
Jej brat Victor na seba tiež pútal pozornosť, ale z trochu iného dôvodu. Narodil sa totiž s rôznofarebnosťou očí známou, ako heterochromia. Pravé oko mal jasne zelené a to druhé tmavohnedé. Nebolo by človeka, ktorý by na neho kvôli jeho zvláštnosti nezízal. Počas dospievania mu kvôli tomu prischlo aj veľa prezývok, ktorými si ho ostatné deti doberali. Cítil sa za to kvôli tomu zle a odvrhnuto. V tých chvíľach pri ňom vždy stála jeho matka a mladšia sestra.
„No čo, dvojoký? Ako sa ti pozerá?" smial sa mu uštipačne jeden z chlapcov z väčšej partie detí na ulici. Victor len sklopil zrak a mlčal. „Hej! Nechajte ho na pokoji!" predstúpila pred neho maličká Viviette a dala si prísne ruky vbok. „Ale čo? To ťa musí chrániť malá ségra, ty dvojdúhovkový zbabelec?" pridal sa k urážkam ďalší chlapec vedľa toho prvého a vysmial aj Victora aj Viviette. Ostatní sa k nim hravo pridali. Viviette sa zamračila o to viac.
„Dajte si odchod, vy úbožiaci! Nájdite si lepšiu zábavku, ako nadávanie!" vyplazila im jazyk. „Ty sa budeš ešte ozývať, ty krpec?!" predstúpil pred ňu prvý chlapec a silou do nej strčil až spadla na zem rovno do blata. „Vivi!" skríkol rýchlo Victor a šiel jej na pomoc. „Úplní chudáci." rehotali sa chlapci a odišli.
„Prepáč mi to. Bola si veľmi statočná." pomáhal jej na nohy. „Prečo sa ich tak bojíš? Veď sú to len hlúpi somári!" „Ja viem, Viv. Ja som len..." „Nesmieš dovoliť, aby ti iní hovorili čo máš robiť. Ich slová sú len slová a nepomenúvajú tvoje činy, ale ich. Ak si to nepripustíš. A nebolo by dobré, kebyže sa ich bojíš len preto, lebo si to oni o tebe myslia." povedala mu a potom sa pozrela na sukňu svojich šiat. Victor sa nad jej múdrymi slovami zamyslel.
„Och nie..." hlesla nešťastne a dívala sa na obrovský fľak blata na suknici a rukávoch. „Ocko sa bude zase hnevať." fňukala. „Veľmi ma to mrzí, Vivi. Doma ich rýchlo dáme Betsy, nech ich vyperie a ty sa zatiaľ prezlečieš do nových." navrhol jej. Pozrela na neho a opatrne prikývla. „Ďakujem ti, že si sa ma opäť zastala. Nenechám ich, aby ti tiež ubližovali." chytil ju za malé útle pliecka. „Tak im nedovoľ, aby trápili aj teba. To nie je od nich pekné." porčila obočie. „Nie, nie je."
„Mne sa tvoje oči vždy páčili." pousmiala sa náhle. „Jedno je od maminky a druhé od ocka." pohladila ho zablatenou rúčkou po tvári a zanechala mu na líci špinavú stopu. Aj on sa na ňu za to vrelo usmial. Vždy ho vedela rozveseliť. „Tak poď. Poďme domov a umyješ sa." chytil ju teraz za ufúľanú ručičku a vykročil s ňou naspäť k domu. Ich dom bol vysoký a majestátny, natlačený medzi ďalšími takými v meste. „Pôjdeme radšej zadným vchodom." pošepol sestričke a viedol ju zozadu na malý kamenný dvorček, kde sa týčila veľká kopa rozbitých hodín. Ich otec trval na tom, že ich do jedných opraví, ale rokmi bol čím viac zaneprázdnený budovaním firmy a zháňaním nových zamestnancov, že na ne celkom zabudol.
Pani Lindquistová sa kvôli tomu zlostila, že prečo si ich radšej neodnesie do svojho hodinárstva, no on si vždy našiel nejakú výhovorku. Mali síce o peniaze postarané, nuž pán Lindquist mal pocit, že pracovný biznis by rodine len prospel pre ďalšie generácie. Hoci najskôr s novými ľudmi, ktorí by vyrábali a opravovali hodiny nesúhlasil, lebo sa pokladal za najschopnejšieho a ostatní by neodvádzali takú skvelú prácu, ako on, ale nakoniec ho jeho žena usmernila a prehovorila. Tešila sa, že vďaka tomu by mal teraz konečne viac času na to byť doma a venovať sa jej a deťom.
Victor vyšiel malými schodíkmi ku zadným dverám a otvoril ich. S Viviette sa ocitli v kuchyni. Priložil si ukazovák na ústa, aby jej naznačil, aby bola ticho. Prikývla slabo hlavičkou a nasledovala ho cez kuchyňu hore ku schodom na poschodie. Slečna Banksová v kuchyni nebola, čiže Victor usúdil, že ju nájdu tam hore. Nemýlil sa. Akurát menila povlečenie na perinách v spálni. „Ahoj, Betsy." pozdravil ju zdvorilo od chrbta Victor.
„Už ste tu, deti?" spevavo odvetila. Betsy Bansková bola veľká bucľatá dáma s plnými červenými lícami a drobnými hnedými očkami. Orieškové vlasy mala vypnuté v drdole a na tom biely čepiec, ktorý patril k jej gazdinskej uniforme. Tú tvorili aj jej čierne šaty a biela zástera cez pás, s rovnakou čipkou, akú mal aj čepiec. „Mali ste sa vonku... pre tisíc medených skrutiek!" vykríkla, keď sa k nim otočila a videla zablatenú Viviette. „Čo sa ti stalo, drahá?" náhlivo sa k nej Betsy sklonila a prezerala si ju zo všetkých strán. „Spadla som." zaklamala jej. „To nie, oni ju..." chcel povedať Victor, ale slečna Bansková už vôbec nič nepočúvala. Sústreďovala sa iba na tú pohromu na šatách.
„Ách, dieťa moje. Rýchlo si ich vyzleč a šmikaj do vane! Ja sa už o ne postarám." kázala jej. „Ďakujem, Betsy." usmiala sa na ňu hanblivo Viviette a pomaly kráčala ku kúpeľni. „A ty, drahý." pozrela na Victora. „Tiež sa trošku uprav. O chvíľu bude rodinný obed." súrila ho. „Iste." prikývol. „Počkaj! Aj ty tu máš trošku..." naslinila si palec a utrela mu ním kúsok blata z líca. Zatváril sa znechutene a čím skôr trielil preč do detskej izby. „Hneď som u teba, miláčik!" počul Betsy, ako volá na jeho sestru.
Sadol si na svoju posteľ a vzdychol si. Premýšľal nad tým, že kvôli tomu že sa aj on sestry nezastal to takto dopadlo. Pokúšal sa v sebe nájsť tú stratenú odvahu. Zovrel ruky v päste a zavrel oči. Predstavoval si, že sa v ňom nahromaďuje sila a dokáže odbiť všetkých, kto sa mu posmievajú za jeho zvláštne oči. Potom si spomenul na slová, ktoré mu vždy ohľadom toho hovorila jeho mama. „Máš tie najkrajšie očká na svete. Každý má nudné rovnaké, no ty si výnimočný tým, že máš dve tak pekné farby vedľa seba. Nevšímaj si reči ostatných. Tí ti ich len závidia, ver mi. Buď na ne hrdý a nikdy sa kvôli tomu nenechaj vyviezť z miery či báť." potom ho objala a pobozkala na čelo. Pri tej spomienke sa musel usmiať. Dodalo mu to novú energiu. Oči opäť otvoril a úsmev mu zostal na perách. Má pravdu. Aj Viviette. Obidve. Pomyslel si a vstal z postele.
Otvoril dvere mohutnej dubovej skrine pred posteľou. Pozdĺž vnútra dverí bolo zrkadlo. Skontroloval si v ňom svoj výzor oblečenia a napokon sa jeho pohľad stretol s tým druhým v odraze. Hľadel na farby svojich očí. Ešte predtým nestretol nikoho, kto by mal podobné. Ešte raz si v hlave prehral mamine slová a úsmev sa mu nevytrácal.
Do izby vošla slečna Bansková. „Ah, tak tu si. Si nachystaný?" spýtala sa ho. Mala celkom naponáhlo. „Nuž ja..." prešiel si pohľadom od špičiek topánok až ku košeli s vlnenou hnedou vestou. „Ty našťastie nie si ufúľaný." usúdila. Pri tých slovách mu veľmi odľahlo. Nerád sa prezliekal do nových šiat. „Som tu, aby som vybrala nové oblečenie pre Vivi." oznámila a pristúpila k almare. Ustúpil jej, aby sa do nej mohla pozrieť. „Tak ja už teda asi pôjd..." smeroval ku dverám. „Trochu si aspoň učeš vlasy." zastavila ho. Potichu otrávene zavrčal a prevrátil očami. „Žiadne odvrávanie!" prísne mu pohrozila prstom. Otočil sa k toaletnému stolíku a siahol po kefe na vlasy. „A neflákaj to. Máš ich, ako malý vrabčiak!" chichotala sa a bucľaté líčka je pri tom nadskakovali.
Nesmelo zubcami kefy krotil neposedné gaštanové vlasy na miesto. „No aký si ty len teraz fešák!" tleskla nadšene rukami. „Už smiem ísť?" spýtal sa dychtivo. „Smieš." vycerila zuby a mávla rukou na znak gesta, akoby ho vyháňala preč. Spokojne odcupital.