Kolieska a skrutky

Kľúč večnej poslušnosti

„Takže pán Lindquist. Dnešok začneme s darotvorstvom." oznámil Vicotrovi pán Ray.
Bol to starý akademik, ktorý pravidelne chodieval k Lindquistovcom a vyučoval deti v ich domácej škole. S každým bral hodiny zvlášť, nakoľko sa vyučovanie vedomostí rozdeľovalo na určitý vek.
Viktor si oprel lakeť o dubový stôl v pracovni a položil si hlavu na svoju otvorenú dlaň. Bol rád, že nemusí chodiť von kvôli učeniu a môže jednoducho zostať doma, ale čím bol starší, tým viac ho zaujímal práve ten život vonku a vzdelávanie v živej praxi, ako len z kníh.
„Naposledy sme skončili pri príbehu, ako Lamur získal za svoju oddanosť kľúč k večnej poslušnosti. Teraz sa vás spýtam, čo nasledovalo potom?" namieril starý muž na chlapca svojim kostnatým trasúcim sa prstom. Victor si znudene vzdychol.
„Bol... On bol..." lovil márne v pamäti a dvíhal pri tom zrak ku stropu, akoby čakal, že mu odtiaľ zhora tá odpoveď spadne priamo na hlavu.
„Och u všetkých koliesok a želiezok! Zase ste sa nevenovali povinnému čítaniu! Vravel som vám, že si ten príbeh máte dobre preštudovať, keď sa nabudúce stretneme, aby sme o tom už spolu mohli diskutovať." hrešil ho.
„Prepáčte, pán Ray, ale dobre viete, že musím chodievať za otcom do hodinárstva a jednoducho sa mi poplietli znalosti o hodinách s učivom a..." obhajoval sa Victor.
„Tomu rozumiem a rešpektujem to." prikývol učiteľ, až sa mu zatriasla ovisnutá koža na tvári. „Ale predpokladal som, že budete brať aj vážnosť vášho celkového vzdelania. Váš otec by rozhodne nechcel, aby ste nepoznali príbeh našej múdrosti. Musíte sa naučiť oboje. Aj tvrdú prácu, aby ste raz mohli prevziať rodinný podnik a zároveň aj povinné vzdelanie."
„Nedá sa byť na dvoch miestach naraz, pán Ray." oponoval mu chlapec.
Muž na neho vypúlil opuchnuté modré oči. „Nesnažte sa byť vtipný, pán Lindquist." výhražne sykol chladným šeptom. „Mladý muž vášho postavenia by mal dobre vedieť kde je jeho miesto. V škole a v práci. Nebrať to na ľahkú váhu. Keby ste z hlavy odstredili všetci hlúposti našlo by sa vám tam miesto na vzdelanie z kníh aj zo zaúčania v povolaní." odsekol až ho takmer opľul. Victor sa mu preto nepatrným pohybom znechutene uhol.
„Príbeh o kľúči večnej poslušnosti musíte vedieť naspamäť za každých okolností! Je to to najdôležitejšie, čo naše ľudstvo pozná! Prečítame si ho ešte raz! Otvorte si knihu na strane stodva a začnite čítať!" prikázal mu a prstom teraz poklepal po hornom obale jeho učebnice, ktorá ležala na stole.
Victor chvíľu váhal a len bezducho civel na knihu.
„Tak bude to?!" vyhŕkol starý muž tak prudko, až sa z toho rozkašľal. Potom sa mu otočil chrtom a pristúpil ku kriedovej tabuli stojacej v miestnosti pred stolom a uchopil bielu kriedu. Jeho prsty, ktorými ju zvieral mali skoro rovnaký odtieň ako ona.
Victor neochote otvoril učebnicu a nalistoval si požadovanú stranu.
„Začnite." pobádal ho učiteľ, keď sa mu chrchlanie v hrdle upokojilo. Victor sa naklonil bližšie ku knihe a začal čítať príbeh.
„Kľúč večnej poslušnosti." prečítal nadpis a zrak mu zišiel nižšie na text pod ním.
„Lamur bol len obyčajný prostí muž. Nemal vzdelanie v presnosti, pravidlách, ani disciplíne. Žil si ako sa mu zachcelo. Všade za sebou zanechával iba zmätok a chaos. Jeho voľnomyšlienkárske nápady privádzali ostatných o šialenstva. Jeho rodina bola kvôli tomu v hanbe. Pokúšali sa mu dohovoriť, ale on ich odmietal počúvať. Nič sa nedalo robiť a jeho otec, hlava rodiny ho musel vyhnať. Lamur zostal sám. Opustený a nechcený. Neuvedomoval si, že jeho vinou všetci trpeli. Skúšal nové veci a tým ohrozoval svoj život aj životy iných. Nechcel sa držať protokolov a príkazov a tým riskoval veľa. Kade chodil tam sa pokúšal ostatným vnuknúť svoje nezmyselné nápady o skaze civilizácie, ako ju poznáme. Bol tým priam posadnutý. Najhoršie na tom bolo, že pár ľudí mu uverilo a pridalo sa na jeho stranu. Verili, že to čo robia pomáha, ale bola to len lož, ktorou ich Lamur kŕmil. Spoločne ničili tisícky životov svojim hriešnym konaním. Jedného dňa prišiel Lamur k starej žene. Aj ju sa samozrejme pokúšal presvedčiť o svojej ideológii, ale ona sa nedala. Pohliadla mu do očí a rázne povedala. 'Ak je toto tým, ako vidíš svet, tak mi ťa je veľmi ľúto.' Lamur zostal prekvapený. Stretával sa aj s odporom voči svojim prehreškom, ale ešte nikdy nikto nezareagoval týmto spôsobom. 'Prečo ma ľutujete? Veď ja chcem svojimi nápadmi zmeniť tento svet!' vyhlásil pyšne. 'Svet predsa však musí žiť s nariadeniami, tie nás chránia. Tie nás držia v bezpečí.' odvetila stará žena. 'Neverím vám. Vy hádam nechcete žiť v anarchii?' čudoval sa jej Lamur. 'V anarchii? Ja žijem v pokoji nad dobrotou tých, ktorí mi odpúšťajú za moje minulé prehrešky. Určite by vedeli odpustiť aj tebe, aby si sa chcel zmeniť a podvoliť sa im.' radila mu. 'Ale mne vyhovuje tento život. Súhlasí so mnou aj množstvo iných!' stál si tupo za svojim Lamur. 'Čo nevidíš, že všetkých mýliš? Voľnomyšlienkárske nápady sú tá najnebezpečnejšia vec! Jedine prosebný strach o odpustenie ťa vie z tohto šialenstva vyliečiť. Raz a navždy. Nenič už svoj ani iný život. Všetci si zaslúžime pokojné obavy dobroty, ktoré nám hovoria, že bez pravidel náš svet skončí. Chceš hádam, aby skončil?' spýtala sa ho pomaly. 'Ja ho chcem posúvať vpred.' odvetil a konečne zvážnel. 'Tak sa už podvoľ a nechaj hlúpe nápady pochované. Jedine iní nás môžu súdiť a to nás dostáva späť na tú správnu cestu, drahý chlapče. Podvoľ sa a opusti slobodu prejavu. Tá nie je. Tá ťa nahovára na samé klamy a nebezpečenstvá. Buď súdený a bude ti odpustené.' hovorila. Lamur odrazu naozaj pochopil, že má pravdu. Dotklo sa ho to až tak, že spadol na kolená a začal prosiť. 'Súďte ma... Súďte ma... Súďte ma...' opakoval si šeptom stále dookola. Keď oči otvoril už pred ním viac nestála stará žena, ale naopak mladá kráska, ktorá mala okolo rúk a nôh obmotané reťaze. Bola to Catena. Bájna bytosť, ktorá dokáže meniť podobu, vďaka čomu chodí po svete medzi ľudí a hľadá tých, ktorí pretrhávajú jej reťaze bezpečnosti. 'Lamur...' prehovorila na neho sladkým hlasom. Sľubuješ mi, že budeš oddaný a verný pravidlám života, ktoré nás chránia?' Lamur jej sľuboval. 'Preukázal si mi oddanosť. Vidím ju. Dokázal si sa podvoliť a zmeniť. Nikdy nezabúdaj, čo som ti hovorila. Nie si nič bez pravidel života, ktoré ťa držia v bezpečí pred nebezpečím pochabého prejavu. Všetko má iba obmedzené množstvo úloh. Každý musí robiť iba to, čo sa od neho očakáva. Inak zostane zatratený.' vysvetľovala mu. 'Už tomu rozumiem. Odpusťte mi moju nevedomosť a hlúposť.' uprosoval ju. 'Aby som ti preukázala, že ťa prijímam späť medzi nás... tebe, ktorý si zišiel z cesty, ale práve našiel spätný smer ti dávam tento kľúč večnej poslušnosti.' podala mu zlatý kľúčik do rúk. 'S ním budeš môcť uzamknúť všetky otvorené mysle ľudí, ktorí by chceli byť rovnakí, ako si bol predtým aj ty. Vezmi si ho a choď urobiť, čo je správne. Uzamkni šialené mysle a donúť ich poslúchať.' S týmto slovami s Lamur vďačne zobral kľúč a urobil, ako mu Catena kázala. Od tej doby zamyká a chráni nebezpečné myšlienky." dokončil Victor príbeh a vydýchol si.
„Takže..." prehovoril náhle pán Ray. „Aké je naše ponaučenie z tohto príbehu?"
Victor zdvihol hlavu k nemu a všimol si, že medzitým, ako on čítal popísal na tabuľu záchytné body a hlavné informácie o Kľúči večnej bezpečnosti.
Victor sa zamyslel. Pokúšal sa vstrebať všetko o čom sa práve dočítal. Mohol sa snažiť ako veľmi chcel, ale aj tak sa s tým nestotožňoval. Prišlo mu to absurdné. Viac než absurdné. Nezmyselné. V hĺbke svojej duše to vnímal ako niečo, čo vysvetľuje svet presným opakom toho, aký by mal byť.
„Nuž?" čakal na jeho odpoveď učiteľ. Victor vedel, že pán Ray by reagoval rovnako ako jeho otec, keď si mu dovolil v niečom oponovať. Zhlboka sa nadýchol. „Všetko je tam jasne objasnené." začal monotónne.
„Lamur bol pochabý a šiel proti presvedčeniu a ohrozoval tým seba aj iných. Až spasiteľka Catena mu ukázala správny smer späť do bezpečia a dala mu možnosť oplatiť svoje chyby tým, že pomáhal chrániť ľudí pred podobnými myšlienkami, aké mal najskôr on." pohŕdavo odrapkal.
Vráskavá tvár akademika sa roztiahla do spokojného úsmevu. „Vidíte, že sa to dá. Výborne, pán Lindquist. Tak to má byť. Tento príbeh nám jasne vysvetľuje kde je naše miesto, preto je pre nás taký dôležitý. Teraz si o tom spíšte poznámky, ktoré som napísal." poťukal kriedou o tabuľu, aby na to upozornil.
Victor neochotne otvoril dvoj školský zošiť a namočil si hrot pera do atramentu.
Neznášal každé jedno slovo, ktoré musel prepisovať. Nerozumel ako je vôbec možné, že niekto takej hlúposti vôbec verí. Ako je možné, že to presviedča ľudí, že to je pravdivé? Ako by vôbec s týmto mal šancu stať sa vynálezcom?
Predsa celé to bolo založené na otvorených myšlienkach, skúšaniu nových uhlov pohľadov a spájaním rozdielnych vecí dohromady až dokým z toho nevznikne niečo viac užitočnejšie.
Trpel pri vyučovaní a trpel aj v hodinárstve. Jediné rozptýlenie, ktoré by mohol mať by bolo tvorenie vynálezov u Brama a chodením von s Viviette.
Po vyučovaní mali prestávku na obed. Victor s pánom Rayom zašiel do jedálne.
„Pán Ray? Niekto vás volá." oznámila Betsy starému akademikovi a zamávala so slúchadlom hlasovodu, ktorý držala v ruke. „Idem." čaptavou pomalou chôdzou prišiel k nej a prevzal si hovor.
„Áno? Zlatko? A prečo? Čože? Veď sme sa dohodli, že... Naozaj? Teraz? No dobre. Keď sa inak nedá. Ale som v práci. Akurát máme pauzu na obed a potom sa musím venovať študentovi... Dobre, fajn! Tak teda príď. Dúfam, že to nie je proti predpisom. Čakám ťa. Aj ja teba." položil slúchadlo do vidlice.
„O čo šlo, pane?" spýtala sa nechápavo gazdiná. „Moja dcéra..." mávol rukou pán Ray. „Dnes mala byť na výchove manželského správania, ale žiaľ im ochorel profesor, tak im odpadlo vyučovanie. Doma nikto nie je a tak chcela prísť za mnou. Bude tu incurrusom tak za desať minúť."
Industricurrus, skrátene len incurrus bol voz poháňaní elektrickou energiou, ktorý prevážal ľudí v mestách.
„Samozrejme. Kľudne tu môže zostať. Pripravím tanier aj pre ňu." zaštebotala Betsy a utekala do kuchyne. Victor mierne znervóznel keď sa tú správu dopočul. Má s nimi obedovať dcéra pána Raya? Nebol zvyknutý na cudzie návštevy. Usadli k jedálenskému stolu.
O pár minút sa ozval domový zvonček. Betsy išla otvoriť. „Dobrý deň, vy musíte byť slečna Rayová." prívetivo sa na ňu usmievala.
„Áno. To som ja. Teší ma, madam. Kde nájdem svojho otca, prosím vás?" pýtala sa. „Ach, ten sa už chystá na obed. Len pekne poďte. Zavediem vás tam."
Kráčala s ňou cez halu až do jedálne. „Dorazila vaša dcéra, pane." oznámila mu. Victor na ňu pozrel.
Mala peknú chudú postavu, nebola veľmi vysoká, dlhé zlaté vlasy mala vypnuté v drdole a pramienky jej padali na porcelánovú tvár.
„Val, drahá. Len pekne poď." otvoril jej náruč otec. Dcéra k nemu pristúpila a sklonila sa, aby mu venovala bozk na vráskavé líce.
„Pán Lindquist, toto je moja dcéra Valeria. Val, toto je Victor." predstavil ich. Victor z nej nespúšťal dvojfarebné oči.
Ona mala svoje zase rovnakej farby ako jej otec. Narovnala sa a otočila sa k nemu. „Teší ma." vystrela jeho smerom cez stôl ruku.
Victor sa s hlasným zaškrípaním odsunul na stoličke a ako rýchlo vstal, tak narazil kolenami o kraj stola. Urobil bolestivú grimasu, ale pokúšal sa vytrvať a zachovať si vážnu tvár.
„Aj mňa teší, slečna." ruku jej opatrne chytil. Ako sa on nevedel vynadívať jej kráse, ju zase fascinovali jeho rozdielne oči.
Victor si zrazu spomenul na ten príbeh s kľúčom. Ako tam bola opisovaná Catena. Mohla vyzerať aj takto pekne?
„Posaďte sa. Nech sa môžeme najesť." zamrmlal starý muž, čo ich oboch vytrhlo zo zamyslenia.
„Dovoľte, slečna." ochotne k nej Victor pribehol a odsunul jej stoličku, aby si mohla sadnúť. „Ďakujem, to je od vás milé." začervenala sa a zdvorilo sa usadila oproti nemu za stôl. „Dúfam, že si budete rozumieť, keďže ste rovesníci." žundral učiteľ, ako sa Victor vracal späť k svojmu miestu.
Tento starý opičiak bol schopný vytvoriť také nežné a pôvabné stvorenie akým je práve ona? Ešte aj taká mladá? Kedy sa vôbec stal otcom? Čudoval sa tomu Victor.
Betsy postupne nosila podnosy z jedlom. Celý čas len očarene zízal na Valeriu.
„Čo ste dnes preberali, ak sa smiem spýtať?" zvedavo začala Valeria. „Zatiaľ sme mali hodinu darotvorstva." odpovedal jej otec s plnými ústami. „Ahá."
„Príbeh kľúču večnej poslušnosti." odvetil Victor a pokrčil pri tom neveriacky plecami. „To je fajn..." Victor si povšimol, že nad tým Valeria prevrátila očami.
Tým sa mu zapáčila ešte viac a musel sa pousmiať. Všimla si to a tiež sa usmiala. Akoby sa dohovárali telepaticky.
'Väčšiu hlúposť som nikdy čítal.' povedal si v hlave. 'Oh, hovor mi o tom! Čistý výplach mozgu!' myslela si zase Valeria.
Victor mal pocit, ako keby cez ten stôl medzi nimi prúdila silná energia. Energia, ktorá sa postupne tvorila na akési puto.