Kolieska a skrutky

Čas mechanizmu

Victor sa hnal cez mesto. Cestou si ešte zaprával čistučkú košeľu do nohavíc, čo bolo v tom rýchlom tempe náramne obtiažne.
Zastavil sa až pri obchodíku, na ktorom visela drevená ceduľa s nápisom: Lindquistovo hodinárstvo. Náhlivo vstúpil dnu. Ihneď započul neprestajný monotónny tikot hodín. Hodiny boli po celom obchode. Takmer na každom kútiku steny. Za tých pár rokov sa to tu celkom zmenilo než, ako to vyzeralo na začiatku.
Hneď pred vstupom stál kancelársky stôl, za ktorým sedela útla blondínka menom Florance, no všetci ju volali iba Flo. Okrem Rudoplha. Ten si potrpel na formálne oslovenia. Pred ňou na stole stál hlasovod a každých pár minút vyzváňal.
„Prosím, Lindquistovo hodinárstvo, ako vám dnes pomôžeme?" spýtala sa do slúchadla a po toľkých vybavených hovoroch denne už na jej bolo hlase počuť, že je unavená.
„Áno... Áno, pravdaže." počúvala zákazníka a prikyvovala na jeho slová. ,,Áno, pán Lindquist je prítomný vo svojej kancelárii a je veľmi zaneprázdnený, nuž mohla by som tam vtlačiť vašu objednávku. Oznámim mu vaše požiadavky, pane. Pekný zvyšok dňa. Ešte sa vám ozvem." položila slúchadlo. „Oh, Victor." všimla si ho zadýchaného z behu opierať sa o stôl.
„Flo." prehrabol si dozadu spotené vlasy. „Prišiel si za otcom?" opýtala sa a pokúsila sa o jemný úsmev. „Áno. Dúfam, že nečaká príliš dlho." konečne si poriadne zapravil košeľu do nohavíc a utiahol si opasok. „Veď ho poznáš." mávla rukou Florance. „Ehem... zabudol si si ešte..." ukázala prstom na jeho tri rozopnuté gombíky pod golierom košele.
„Och, vďaka, Flo." rýchlo si ich zapol. „Už musím ísť. Nech sa ti darí." poprial jej a odkráčal chodbičkou do dielne. „Aj tebe, Victor. Maj sa." zakývala mu a už opäť siahla po hlasovode, ktorý znova zazvonil. Victorovi sa od rozpakov obracal žalúdok.
Prišiel až do veľkej miestnosti, kde na pracovných stoloch bolo porozkladaných stovky hodín v procese výroby a opravy. Zamestnanci sedeli za stolmi a urputne pracovali. Victor okolo nich prešiel a pokračoval až úplne dozadu, kde sa nachádzali dvere od kancelárie s ceduľkou: Pán Lindquist. Victor sa zhlboka nadýchol, poutieral si spotené ruky do tmavých nohavíc a zaklopal. „Áno?" ozvalo sa zvnútra. Opatrne otvoril. „Zdravím, otec." pozdravil ho nesmelo. „Meškáš." znela jeho náhla odpoveď. Ani k nemu nezdvihol zrak. Sústreďoval sa na správne otáčanie mechanizmu koliesok v náprsných hodinkách. Na pravom oku mal monoklové zväčšovacie sklíčko.
„Mrzí ma to, bol som s Vivi a nejako sme... stratili pojem o čase." ospravedlnil sa neúplnou pravdou. „Mal by si sa viacej venovať práci, než zábavkám." prísne mu povedal.  „Pravdaže..." vzdychol si Victor, zavrel za sebou dvere a šiel si k nemu sadnúť za stôl.
Odrazu zaznelo zvonenie hlasovodu položenom na rohu pracovného stola. „Zdvinheš to?" nespúšťal Rudolph zrak z hodiniek. Victor neochotne zodvihol slúchadlo a priložil si ho k uchu. „Haló?" „Pán Lind... Ach, to si ty Victor." ozval sa na druhej strane chichotajúci sa hlas Flo. „Potrebujem tvojmu otcovi povedať o novej objednávke. Dáš mi ho prosím?"
„Isteže." oddialil slúchadlo och tváre a podal ho otcovi. „Čo s tým?" očkom mrkol po hlasovode. „To je recepčná Florance. Vraj ti chce oznámiť novú objednávku." vysvetlil. „Ahá. Daj to sem." prevrátil očami, odložil náradie a prevzal si hovor. „Počúvam." monotónne predniesol. Victor strnulo sedel na stoličke a díval sa na otvorené vnútro hodiniek, na ktorých otec pracoval.
„Hmhm... hmhmmm...." prikyvoval Rudoplh. „V poriadku." prehovoril napokon. „Preložte ho na budúci týždeň, pretože aktuálne tu mám nedorobených šesť ďalších kusov." začal prstami voľnej ruky klopkať po doske stola. Victor sa trocha naklonil, aby bližšie videl na mechanizmus. „Výborne. Ďakujem, Florance. Zatiaľ dopočutia." odložil slúchadlo do vidlice. „Týchto objednávok je čím ďalej tým viac." zamrmlal si popod nos.
„Však tu máš kopu zamestnancov." podotkol Victor. „S nimi by práca mala ísť od ruky, či nie?" „Chlapče môj..." nadvihol pohŕdavo obočie jeho otec. „ešte si mladý, nerozumieš podnikaniu. Čím viac odvedenej práce, tým väčší záujem o ňu." objasnil mu, ako to chodí. „A mohol by som mať aj tisícku pracujúcich, aj tak by sme nedržali tempo so zákazníkmi." „Rozumiem..." sklopil zrak Victor.
„Práve preto aj tak potrebujem kvalitu nad kvantitou. Čím lepšie opravené hodinky, tým dlhšie vydržia a ľudia ich budú využívať aj celé roky. Nerobím to len pre peniaze, synak. Hodiny sú moja vášeň. Dokonalý stroj, ktorý tvorí čas. A čas vytvára svet." spokojne sa usmial nad tou predstavou.
„Ja si skôr myslím..." začal potichu Victor. „že na čase až tak veľmi nezáleží. Predsa len je vymyslený." Rudoph sa zarazil. „Rozviň to." prekrížil si ruky na hrudi a nastražil uši. Victor si nervózne odkašľal.
„Ľudia si vďaka tomu myslia, že majú organizovanejší a určený život... ale..." bál sa to dokončiť. „aj v dobe pokroku a nových možností nie je bezvýznamné si určovať hranice od kedy do kedy tvoriť a byť." Rudoplh mlčal. „Tak isto aj... náš vek. Aj to sa zdá, ako časom brané, ale čo ak sme všetci v konečnom dôsledku nesmrteľní? Čo ak náš pobyt na tomto svete nie je až taký dočasný. Účelom je užiť si ho, ale keď nastane jeho koniec, iný zase započne. Preto si nemyslím, že je až tak veľmi dôležité upínať sa na vymyslený čas, pri ktorom má človek pocit, že stráca najlepšie roky mladosti a pekného života a zamerá sa iba na to, kedy mu tento čas jedného dňa dôjde a on skoná. To mi príde celkom depresívne a nezáživné." potom stíchol a čakal na otcovu reakciu.
„Netuším..." ozval sa po chvíli Rudolph. „kto ti také hlúposti natlačil do hlavy," jeho obočie vytvorilo mračenie. Victor sa prikrčil. „ale môžem ťa ubezpečiť, že nič z toho nie je pravda!" zvýšil hlas. „Tvoja matka má asi takéto idealistické nápady a..." „Mama mi nič takéto nehovorila. Sám si to myslím." prisvedčil rýchlo Victor.
„Sám? Takže sám... Je vidieť, že o svete nič nevieš! Ževraj bezvýznamné si určovať hranice... ale tie hranice nás držia pri živote!" Victor sa odrazu cítil malý. Ľutoval, že s tým vôbec začal. Mal radšej držať ústa a prikyvovať. „Ako sa vôbec opovažuješ spochybňovať niečo čo naši múdri predkovia vymysleli a vďaka tomu vytvorili našu civilizáciu?!" rozčuľoval sa pán Lindquist. „Ako sa opovažuješ tvrdiť mi tu do očí, že svet je viac, než len čas! Pohybuješ sa na veľmi tenkom ľade, chlapče! V dnešnej dobe máš guráž sa takto vyjadrovať! Dúfam, že si tieto absurdity niktomu inému netvrdil."
„Nie, otec..." zašepkal Victor. „Dobre! A nech to tak aj zostane! Môj syn nebude zástancom vymyslených teórii a klamstiev! Už to od teba nikdy nechcem počuť, rozumieš?!"
„Áno, otec... Prepáč." trasľavo šepkal. Srdce mu v hrudnom koši tĺklo ako pri behu. „Teraz buď ticho a pozoruj, ako sa opravujú hodiny!" prikázal mu Rudolph rozhorčene, sklíčko mu takmer vypadlo z oka. Victor sa narovnal a mlčky sa díval, ako otec pracuje.

***

Keď sa Victor dostal potom domov, presedel po zvyšok večera v izbe a písal si do zápisníka. Potreboval čím skôr vymyslieť niečo, čím by otca ohromil. Niečo, vďaka čomu by bol na neho hrdý. Tento plán mal už celé roky, no doposiaľ nedokázal prísť na nijaký vhodný vynález, ktorý by mohol zostrojiť.
Na stavbu potreboval ale súčiastky. A tie doma nemal. Nemohol si vziať nejaké od otca z dielne, pretože by si všimol, že mu chýbajú. Stále mu opakoval, že hodiny majú presný počet súčiastok, vďaka ktorým dokonale fungujú. Musel teda prísť na iný spôsob.
Hneď na druhý deň po raňajkách sa vybral do mesta a vykračoval si ulicami. Nazeral do každého kúta a hľadal niečo, čo by mu padlo do oka.
„Victor!" počul za chrbtom sestrino volanie. „Vráť sa domov, Vivi. Musím pracovať." odbil ju. „Pracovať? A ako? Nejdeš do hodinárstva, tak potom čo mieniš robiť?" dobehla ho. „Niečo iné. Nemôžem sa s tebou teraz zabávať." zaneprázdene mávol rukou a díval sa pod nohy a pátral po hocičom lesklom.
„To myslíš vážne? Však som ti včera hovorila, že priveľa pracuješ." zvraštila čelo. „A ja som ti povedal, že moje zápisky pre mňa nie sú prácou, ale koníčkom. Baví ma to. Ale potrebujem sa už konečne rozhýbať a začať. Preto musím pohľadať náradie a súčiastky na výrobu." vysvetľoval. „Ach tak..." zastavila sa a popremýšľala.
„No a čo jednooký Bram?" navrhla po chvíli. Victor zbledol v tvári. „Myslíš pána... Donnella?" otočil sa prekvapene k nej a spýtavo nadvihol plecia.
Bram Donnell, pre mnohých viac zvaný iba pod prezývkou jednooký Bram, bol miestny podivín a čosi ako pirát. Býval vo svojej lodi pri brehu mesta. Ľudia ho často vídali, keď sa potuloval po uliciach a navštevoval miestne krčmy. Mnoho ľudí sa mu stránilo. Niektoré deti sa ho dokonca aj báli. Viviette k nim samozrejme nepatrila. Mnohokrát ho stretávala a zakaždým spolu viedli zábavné rozhovory.
Bram nebol zlý, bol iba nepochopený. A ona to vedela.
„A čo je s ním?" nechápal Victor. „Raz keď som sa s ním rozprávala..." „Ty by si sa s ním ale nemala dávať do reči. Mladé dámy by sa nemali stýkať s divnými pirátmi." prerušil ju brat a mierne sa zamračil. „Vôbec ho nepoznáš." prevrátila očami. „A práve preto by si mal." dala si ruky vbok. „Chcela som tým povedať, že raz mi rozprával, že u seba na lodi pracuje na množstve vynálezov. Ževraj si našiel veľa materiálu z ciest, ktoré preplával. Hovoril o tom asi tak nadšene ako ty. Možno by ste si padli do noty." navrhovala. „Ty chceš... aby som šiel k tomu bláznovi na loď? Celkom sám? Čo ak ťa vodil za nos a iba ťa tam chcel nalákať? Čo ak tam namiesto vynálezov má zbrane, ktoré len čakajú na skántrenie?" bojazlivo sa mu zatriasol hlas.
„Ale prestaň s týmto domýšľaním, Vic. Ja ho poznám. Ver mi, že by neublížil, ani muche. Dokonca nebol ani rybárom, lebo pokladá za neetické ublížiť morským tvorom. Ľudia o ňom narozprávajú všelijaké historky a fámy, lebo je iný a nechcú ho spoznať. Ja v hĺbke duše viem, že má dobré srdiečko a je len osamelý. Keby ste vy dvaja spojili svoje tvorivé sily, určite by ste vymysleli niečo neobyčajné. Inak by som to ani nenavrhovala. Vyzerá byť svetaskúsený. Preto si myslím, že by ti práve v tomto mohol veľmi pomôcť." rozprávala.
Victor nevyzeral veľmi presvedčene pri jej slovách. „Zájdi za ním a spýtaj sa." „Vivi, ale ja..." „Nebuď taký strachopud. Ak sa ho tak bojíš, tak môžem ísť s tebou." zachichotala sa. „To v žiadnom prípade!" zvýšil hlas a dupol nohou. „Nedovolím, aby moja malá sestrička išla za nejakým jednookým ožranským pirátom, ktorý..." „On nie je ožran. On nechodí piť. Vraj chodí do krčiem, aby tam nachádzal staré rozbité sudy od piva a vína. Z nich potom vyberá vhodné súčiastky. Navyše mi hovoril, že rád počúva reči opitých mužov. Tí sa vždy len sťažujú na nedostatky v meste a on si z toho berie inšpiráciu na nové vynálezy. Vravím ti, že je to pravda."
„Ako si týmto všetkým môžeš byť taká istá? Ako môžeš vedieť, či si to všetko len nevymýšľa?" stál si za svojou teóriou. Viviette sa na chvíľu odmlčala. „Cítim to tak." povedala napokon. „Cítiš? To myslíš vážne?" pokrčil obočie. „Presne tak." prikývla hrdo. „Moje srdce vždy rozozná pravdu a lož. A myslíš si, že by som ti snáď ja klamala?" „Neviem..." ustúpil od nej o krok vzad. „Ty si vždy rada vymýšľaš hlúposti." „Toto nie je žiadna hlúposť! Hovorím pravdu. Viem, že je to pravda!" teraz dupla nohou aj ona.
„Pozri, je mi jedno, ako sa zachováš. Len som ti chcela trocha pomôcť pri tvojom snažení sa. Verím, že nebudeš ľutovať, ak sa za ním zastavíš a opýtaš sa ho na to. Ale je to len na tebe. Nemôžeš odsudzovať ľudí podľa vzhľadu. Ty by si to mal najlepšie vedieť." Victor sa zarazil a párkrát zažmurkal dvojfarebnými očami. „Rob ako myslíš. Mama mi dala nejaké peniaze na sladké, tak idem do cukrárne a ty si choď kam chceš." prešla popri ňom a odkráčala smerom k obchodu s cukrovinkami na rohu ulice.
Victor tam zostal stáť a mlčky za ňou hľadel. V hlave premýšľal o tom, čo mu práve rozprávala. Naozaj by mal zvážiť jej ponuku a vyskúšať ju?