Kolieska a skrutky

Jednooký Bram

Celý večer uvažoval nad tým, či má skutočne zájsť za Jednookým Bramom.
V noci sa prehadzoval v posteli a zvažoval všetky možnosti. Chcel dôverovať svojej sestre, ale odkiaľ si mohla byť naozaj isté, či on hovorí pravdu? Ako mal vedieť, či to čo tvrdila je skutočne tak? Čo ak za ním príde a dopadne to veľmi zle? Nevie čo má od toho podivína vôbec očakávať. To ale nevedel nikto.
Pre všetkých to bol iba jednooký chlap, čo žije na lodi a straní sa ľuďom. Nikto presne netušil, čo celé dni robí.
A Viviette si stála za slovom, že je to milý a vynaliezavý pán. Naozaj nevedel čo si o tom má myslieť. Ráno bol celkom vyčerpaný, keďže skoro celú noc strávil špekuláciami a premýšľaním. Takmer zaspal pri jedálenskom stole a hlava mu skoro spadla do misky ovsenej kaše, ktorú mu pripravila Betsy. Musel sa pozbierať a určiť si priority.
Bol fakt, že o tom, ako byť vynálezcom ešte vôbec nič nevedel. Nemal žiadnu prax and uskutočnené nápady či už vôbec nejaké náradie a súčiastky, s ktorými by ich vedel zostrojiť. Takže týmto pádom sa mu zdala výpomoc od niekoho skúsenejšieho užitočná. Navyše by ho mohol čo-to naučiť a ukázať mu.
Vďaka tomu by sa mohol posunúť ďalej a vypracovať až na tú pozíciu, ktorú chcel. Neustále sa prehováral a presviedčal k tomu, aby to aspoň skúsil.
„Pst... Vivi..." sykol na mladšiu sestru, keď sa po raňajkách už-už chcela vytratiť von. Rýchlo ju zastavil, aby mu neutiekla. Teraz stáli obaja na chodbe a ona na neho prekvapene hľadela. „Asi to urobím. Pôjdem za ním." povedal jej neisto.
„To naozaj?" zažiarili jej zelené oči a hlas jej od nadšenia poskočil. „Áno... Nechcel som, ale tvoje slová ma asi dostatočne presvedčili." priznal a hanblivo sa začal ošívať. „To je skvelé, Vic!" zatlieskala rukami a poskočila na mieste. „Kľudne pôjdem s tebou. Aj tak som dnes rozmýšľala, že by som za ním zašla. Tak poď!" schmatla ho náhle za zápästie a ťahala ho smerom k vchodovým dverám.
„P-Počkaj, najprv si musím vziať svoj zápisník. Nech mu môžem ukázať svoje návrhy." zarazil sa a začal cúvať dozadu. Zastavila sa a pustila ho. „Dobre. Len bež. Počkám ťa tu." kývla hlavou. Victor vykročil ku schodom a vybehol nimi hore na poschodie.
V izbe potom otvoril šuflík nočného stolíka a vybral z neho svoj zápisník. Letmo ním prelistoval, aby sa presvedčil, že v ňom nemá nejaké hlúpe nápady, ktoré by ho mohli znemožniť pred takým skúseným a znalým mužom, akým je práve Bram Donnel. Potom sa vrátil naspäť na prízemie.
„Môžeme ísť?" spýtala sa nedočkavo Viviette a otvorila dvere. „Môžeme." prikývol Victor a vyšiel s ňou von na ulicu.
Prešli sa až k prístavu na konci mesta. Mesto bývalo často pokryté smogom z výparov z toho, ako na oblohe lietali tak zvané: transportéri, iným slovom vzducholode. Lenže tu ďalej od domov pri drevenom móle stúpala hustá, biela hmla priamo z brehu. Nebolo vidieť ani na krok.
Jediné, čo z času na čas pretrhlo hmlu a temné ticho samoty, boli čajky, ktoré s hlasným škrekom poletovali naokolo. Victorovi to naháňalo hrôzu a po tele mu prešli zimomriavky. Ale Viviette sa netvárila, že by ju toto strašidelné miesto desilo. Naopak, celý čas sa doširoka usmievala a neprestávala kráčať vpred. Jej brat sa jej pevne držal a nesmelo ju nasledoval.
Čím ďalej išli tým viac ich obklopovala hmla. Nakoniec nebolo vidieť ani na krok, ale vyzeralo to tak, že ona presne vie, kam má ísť. „Si si istá, že to je tu?" spýtal sa šeptom. „Samozrejme." veselo zaštebotala. Zrazu sa okrem volania čajok začal niesť vzduchom ešte iný zvuk. Prenikavé melodické pískanie. Victorovi teraz prešiel mráz po chrbte a naprázdno prehltol.
„Už sme blízko." poznamenala Viviette a pridala do kroku. „P-Počkaj, Viv." sykol na malú sestru a pokúšal sa ju zabrzdiť. „Možno by sme sa mali vrátiť." navrhoval rýchlo celý vyplašený. „Čože?" otočila k nemu prekvapene hlavu. Sotva na ňu v šere videl. Výrazná bola len jej tvár a husté kučeravé ohnivé vlasy.
„Však sme už tu. Prečo by si to náhle chcel vzdať? Si starší. Mal by si mať väčšiu odvahu." uštipačne predniesla a krútila nad ním hlavou. Pískanie bolo čoraz hlasnejšie. Victor sa zhlboka nadýchol, no do nosa mu prenikol ostrý smrad rybaciny a mokrých chalúh. Zvraštil od znechutenia tvár.
„Nemyslím si, že toto je vhodné miesto na..." „Hej, Bram!" zavolala náhle Viviette do diaľky. Victor spanikáril.
„To si ty Vivi?" ozval sa chrapľavý mužský hlas z hmly. „Áno. Nesiem so sebou ešte niekoho. Svojho brata." oznamovala. Victor kompletne zbledol v tvári a zostal stáť na mieste ako prikovaný.
„Naozaj? A čo vás dvoch sem privádza?" opýtal sa zaujato muž. „Tuto môj brat, Victor sa tiež zaujíma o vynálezy a stroje ako aj ty." rozprávala a striedavo ukazovala na svojho brata a do prázdna za hlasom. „A preto som mu poradila, že by si mu mohol nejako pomôcť a niečo ho o svojich znalostiach priučiť." dodala a široko sa usmiala.
Victor mlčal. Nezmohol sa ani na slovko. Akurát sa mu len roztriasli kolená. „Takže tak. Hmm..." zamyslel sa hlas v hmle. „Nuž, dobre. Mile rád." súhlasil napokon.
„Skvelé!" radostne zatlieskala Viviette a poskočila. „Povedz už konečne niečo." štuchla brata lakťom do rebier, aby ho posmelila. Victor sebou trhol. Potom si utrel spotené ruky do nohavíc a odkašľal si.
„D-Dobrý deň, pán Donnel. Rád vás spoznávam. Aj keď vás nevidím." zamrmlal poslednú vetu. „Aj mňa teší, kamoško." zachraptel jednooký Bram a hlasno sa zasmial. „Máš pravdu. Takto je to dosť obtiažne. Počkajte chvíľu. Hneď to vyriešim."
Počuli ťažké vŕzgavé kroky, ktoré zmizli, keď sa zabuchli akési dvere. „Čo tým myslel, že to vyrieši?" opýtal sa začudovane mladšej sestry a nadvihol obočie. „Hneď uvidíš. Bram si s počasím poradí." pyšne poznamenala a pomädlila si ruky.
Zakrátko sa dvere opäť otvorili a kroky sa vrátili. „O chvíľu bude po hmle. Milá dáma a milý pán." informoval ich starší muž.
Čosi kovové cinklo a následne zaznel bzučivý zvuk. „Toto dáme sem..." žundral si sám pre seba Bram. Zvuk zosilnel a dvaja súrodenci zazreli drobné oranžové iskry.
Victor sa väčšmi vystrašil a ustúpil o krok vzad. „Len sleduj." pošepkala mu vzrušene sestra a chytila ho za ruku.
Teraz bzučanie vystriedalo syčanie ako keď sa v kanvici varí horúca voda na čaj. Victor nechápal čo sa to deje.
Znenazdania zacítil od nôh slabé teplo. Akoby ho zem pod ním začala sama od seba hriať. Bolo to celkom príjemné. Chlad navôkol celkom pominul. „Teraz pozri." ukázala Viviette prstom na zem. Victor vytreštil oči, keď uvidel, ako sa od tej zeme začala hmla vytrácať. Ako keby ju niekto vymazával neviditeľnou gumou na papier.
Pomaly mizla aj vo výške ich očí a pred nimi sa odrazu objavila menšia drevená loďka s bielo-modrým ošarpaným náterom.
Na jej boku bolo namaľované meno: La beauté de la mer.
Z hodín francúzštiny, ktoré Victor mával vedel, že to znamená morská kráska.
Napokon sa mu naskytol pohľad na muža, ktorý na lodi stál. Bol vysoký a robustný. Postupne, ako sa hmla vytrácala si na ňom Victor všímal viac a viac detailov.
Mal na sebe veľký kožený kabát s hlbokými vreckami a širokým golierom okolo krku. Bol zarastený. Jeho brada už chytala šediny.
Díval sa na nich jedným priezračne modrým okom. To druhé mal zaviazané červenou šatkou. To v ňom väčšmi utvrdzovalo vzhľad piráta. Tým jedným okom, ktoré mu ešte zostalo si Victora premeriaval.
Hmla stúpala nahor a strácala sa medzi oblakmi. Teraz už na nich svietilo jasné slnko. Victor sa nevedel vynadívať.
„Rád vás už teraz vidím, mládež." schuti sa znova zasmial starý muž. „Ahoj, Bram." zakývala mu natešene Viviette. „Ahoj, moja. A toto je ten tvoj brat?" ukázal na chlapca hrubým prstom.
„Áno. To je Vic. Nádejný vynálezca." predstavila ho vysmiato. „Teší ma, chlapče." zažmurkal zdravým okom. „Ako ste to urobili?" ohromene sa spýtal pána. „Och, to bola maličkosť." zaškeril sa chlap a tým odhalil svoje nažltlé a krivé zuby.
„Vďaka tejto vecičke. Zostrojil som si ju sám. Volám ju... vlastne ešte poriadny názov nemá, ak mám pravdu povedať." škriabal sa na zátylku a potľapkal čosi, čo vyzeralo ako plynová bomba pre potápačov.
Hore to malo pripevnený guľatý teplomer a merač hustoty ovzdušia. Dolu pod kovovými nožičkami viedla širšia tuba, z ktorej unikali von tie iskry, ktoré v hmle videli.
„Buď to bude zemohrievač, alebo odhmlovač. Niečo medzi." smial sa Bram. „Fíha. A ako to presne funguje?" vypytoval sa zvedavo Victor a osmelil sa pristúpiť bližšie k zvláštnemu stroju. „Úplne jednoducho, chlapče. Zostrojil som ho tak, aby dokázal zahriať zem a tým sa hmla odparuje preč. Merač hustoty zmerá teplotu zeminy pod našimi nohami a vďaka tomu presne viem na koľko stupňov mám nastaviť na zohrievanie. Funguje to celkom sľubne. Som s tým veľmi spokojný." pochválil sám seba hladkal povrch prístroja.
„Je to geniálne, Bram." zase tlieskala Viviette. „Fantastické." užasnuto prikyvoval Victor a bol týmto nápadom úplne ohúrený. „Ako ste niečo také vymysleli?" „Vieš, tým, že žijem tu táto hmla tu je pomerne často." hovoril jednooký Bram.
„Častokrát ma omrzelo, že kvôli nej nevidím na krok. Preto som začal vymýšľať niečo, čo by ju vedelo nejako odstrániť. V krčme som zháňal nejaké dobré súčiastky." Victor pochopil, že o tomto mu presne hovorila aj jeho sestra.
„Vtedy som započul rozhovor muža, ktorý je profesorom prírodopisu na miestnej fakulte a nejakého meteorológa, ako spolu diskutujú práve o počasí. Meteorológ akurát rozprával prírodovedcovi o výskytoch hmly. Vraj vzniká na vlhkých miestach a nie v rovine, kde je zem viacej zahriatá od slnka. Preto som dostal nápad, že tým pádom, ak tuto u mňa je zem neustále vlhká kvôli moru a dažďu, tak by ju bolo dobré nejako zohriať. Začal som vymýšľať až som prišiel na to, ako niečo také zostrojiť. A z toho vznikol tento krásavec." mrkol okom na stroj.
Victor hltal každé jeho slovo so záujmom a napätím. „To je vskutku pôsobivé, pane! Rád by som o tom vedel viac!" zaradoval sa a dvojfarebné oči sa mu zaleskli.
Bram si toho všimol a jeho úsmev sa rozšíril. „Ale pravdaže. Veď na to si teraz tu. Bude mi potešením ti ukázať a povedať viac. Len poďte obaja ďalej. Uvarím vám chaluhový čaj?" zodvihol prístroj a začal s ním kráčať dnu do loďky. „Chaluhový čaj?" zopakoval zaskočene Victor.
Vivi začala prudko krútiť hlavou. „Je odporný. Radšej si povedz o šiškové sušienky." poradila mu. „Šiškové? Čo si snáď vyrába všetko zo surovín, ktoré má po ruke?" rozhliadol sa vôkol seba na borovicové stromy a vyplavené morské riasy na skalkách pri brehu. „Je veľmi svojský." objasnila Viviette a pokrčila plecami.
„Dám variť vodu." volal na nich zvnútra. „Dáme si sušienky!" zakričala pohotovo. „Bez čaju?" zaváhal Bram. „Áno." odvetila naspäť. „Oh, tak teda dobre. Tie mám už hotové." „A ako tie sušienky vôbec chutia?" chcel vedieť a nebol si tými veľmi istý. „Nie až tak zle. Ale čaj z chalúh nie je nič dobré." zvraštila nos a vstúpila na loď. Victor si vydýchol a kráčal za ňou.
„Ospravedlňte ten neporiadok. Okrem Vivi tu návštevy často nemávam." zahanbene priznal Bram a prekračoval pri tom náradie a súčiastky, ktoré sa váľali po zemi lode.
Victor sa ihneď začal rozhliadať vôkol seba. Vo vnútri to zapáchalo zatuchnutým drevom a silným kovom. Hneď pred nimi sa rozprestieral podlhovastý stôl, postavený z drevených latiek.
Namiesto stoličiek tam okolo neho stáli veľké prázdne sudy od vína a piva, pravdepodobne donesené z krčmy.
Naľavo od stola stála úzka kuchynská linka taktiež vyrobená z latiek a mosadzných tyčí. Na nej bola jedna menšia plechová kanvica na čaj a obité porcelánové šálky, každá inej veľkosti a farby.
Na druhej strane napravo v rohu sa nachádzala rozheglaná posteľ so starým matracom, z ktorého z jednej strany už vyskakovali pružiny a vyliezala von výplň. A ako nočný stolík poslúžil taktiež starý dobrý sud.
Victor ľutoval pána Donnela, v akej biede to žije. Po celom stole boli pohádzané všakovaké kúsky rozpracovaných strojov.
„Čiže, nie čaj, ale sušienky?" zopakoval Bram, aby sa uistil. „Presne tak." prikývla mu na to Viviette a sadla si na jeden zo sudov k stolu.
Victor pozoroval stroje a so záujmom si ich prezeral.
„Tamto malo byť kuchynský prístroj na rozmačkávanie, drtenie, šúpanie, čistenie a zohrievanie. Všetko v jednom." vysvetľoval jednooký Bram, keď si všimol Victor uprený pohľad na stroj. „Akurát ešte stále nedokážem nakalibrovať odstredenie tých určitých funkcií od seba. Stále v tom mám menší chaos. A vždy, keď to skúšam na nejakom ovocí či zelenine, tak tá vecička dostane záchvat a dymí. Príliš sa to ešte vo vnútru zahrieva. Ale chcel by som tam vytvoriť nastavenie pre ľubovolné manipulovanie s určitými vymoženosťami, ktoré by to dokázalo."
Victor znova pozorne počúval. „Znie to vynikajúco. Ste naozaj vynaliezavý. A keď sa vám ten odstraňovač hmly tak pekne podaril, tak verím, že aj tento kulinársky pomocník bude fungovať." povzbudzoval ho. „Som rád, že ho hovoríš, chlapče. Ak máš aj ty nejaké nápady rád si ich vypočujem. Poprípade by sme mohli spojiť sily a niečo vymyslieť aj spolu, čo ty na to?" navrhol mu starší muž a na drobné tanieriky nakladal svoje vlastné domáce šiškové sušienky.
„To by bolo skvelé. Ďakujem." usmial sa na neho potešene Victor. „Tak, prosím. Dobrú chuť." odsunul pár súčiastok na stranu a potom na stôl položil taniere. Victor teraz  presmeroval zrak na hrubé, čapaté, mierne pripálené koláče. Jeden nesmelo chytil do ruky. Z jeho krajov vytŕčali kúsky šiškových semienok. Aj Viviette si jeden vzala a s hlasným chrúmaním si odhryzla. Aj on tak zakrátko urobil.
Sušienky boli naozaj prekvapivo dobré. Chutili akosi zdravšie ako bežné sladké koláčiky.
„Hmm... sú také..." premýšľal ako ich má opísať. „Celozrnné." zaškeril sa nervózne. „A sú aj dosť sýte. Niekedy mi na celý deň vystačí len pár." povedal vysmiato Bram. „Ďakujeme." prežúvala Viviette.
„Smiem sa spýtať..." začal po chvíli pokojného ticha Victor. „ako ste sa sem dostali? Myslím celkovo. Ako ste získali vašu loď? Ako ste sa dostali k vynálezom?" od zvedavosti sa mu rozšírili zreničky.
„Nuž," jednooký Bram si k nim prisadol na sud. „Už odmalička som vyrastal na mori. Môj otec bol nebojácny kapitán posádky: Žraločí zub. Tak sa volali. Brázdili moria a objavovali nové miesta." začal rozprávať.
„Takto aj spoznal moju matku. Bola francúzska. Bláznivo sa do seba zamilovali. Jej rodina ho však vôbec neschvaľovala. Jej otec jej zakázal sa s ním stýkať. Ale oni aj tak porušovali pravidlá. Ona sa skoro každý večer vykradla z domu a tajne sa stretávali buď v hostinci, alebo... pre viac súkromia na jeho lodi." vyškieral sa a nadvihoval obočie.
Viviette si zakryla ústa rukou a potichu sa chichotala. Victor jemne očervenel v tvári.
„Keď ale matka zistila, že s ním čaká dieťa... čiže mňa, bála sa to povedať svojim rodičom. Nakoniec si to však jej vlastná matka na nej po čase všimla a musela ísť s pravdou von. Vtedy sa hrozne naštvali. Kvôli tomuto škandálu chcel jej otec odísť za jej milencom a osobne si to s ním vybaviť. Lenže ona ho prosíkala, aby to neurobil. Tak teda vymyslel, že ju rýchlo vydajú za bohatého lorda, aby mohli spoločnosti povedať, že to dieťa jej jeho. To moja matka nezniesla. Milovala len môjho otca. Ten si po ňu v noci prišiel aj so svojou posádkou. Vkradli sa do domu. Ona si zbalila veci a milerada s nimi utiekla na more. Bolo jej jedno kam sa doplavia. Hlavne, že mohli byť spolu šťastní a vychovávať svoje bábätko... mňa. Usporiadali si svadbu na lodi a vzali sa. Napokon sa dostali až sem. Tu ma aj porodila. Čiže tu som sa narodil. Otec mal teraz už svoje záväzky a musel skončiť s pirátstvom a usadiť sa. Žilo sa nám skromne, ale dobre. Otec za peniaze z ciest pre nás kúpil dom, kde som vyrastal. Ale on nechcel, aby sa jeho doterajší život vytratil, tak ma vždy brával k posádke na loď a občas sme sa iba tak plavili okolo mesta. Vtedy ma tí jeho muži volali malý pirát Bram." zasmial sa pri tej spomienke.
„Pamätám si, ako som otcovi pri večeri sedával na kolenách, všetci sme sa smiali, chlapi hrali na harmonike a spievali námornícke pesničky. Ako som často zaspal na palube pod holým nebom posiatym hviezdami. To som mal veľmi rád. Nakoniec otec rozhodol, že by mi mal niečo takéto aj prenechať, a tak začal stavať túto krásku." rozhodil rukami vôkol seba na priestor lode.
„Pomáhal som mu s ňou. Pomenoval ju: La beauté de la mer, pretože tak zvykol volať moju mamu. Keď som oslavoval svoje sedemnáste narodeniny, bola konečne dokončená a ja som ju dostal ako darček. Otec ma potom učil na nej plachtiť. Bol som veľmi šťastný." na chvíľu sa odmlčal a zadíval sa niekam do mŕtveho bodu pred seba.
Victora jeho príbeh nesmierne zaujal a visel mu na perách. „Však... onedlho matka... ochorela..." vzdychol si.
„Spomínam si, že posledné dni sa neustále trápila ohľadom toho, že jej rodičia nikdy nemali šancu ma vôbec spoznať a vedieť, aký krásny život teraz žijeme. Trápilo ju, že ich iba tak opustila. Vedela, že jej k šťastí nepriali, ale predsa len to boli jej rodičia a ona by sa s nimi rada podelila o to, čo zažila. O ich vnúčika. Bolo jej to ľúto celé tie roky. Dusila to v sebe a snažila sa byť plne šťastná, no aj tak si to vyčítala. Tak teda ochorela a za krátko na to aj zomrela. To otcovi zlomilo srdce. Vytratilo sa z neho všetko šťastie a radosť. Začal byť pochmúrny a smutný. Už ho nič nedokázalo rozveseliť. Aj pre mňa nastalo ešte horšie obdobie, nakoľko sa mi decká v mojom okolí začali posmievať. Nikdy som presne nezapadal do ich kolektívu a spoločnosti. Vždy som bol jednoducho iný. Bavili ma veci, ktoré ich nie. Hovoril som o veciach, ktoré nepoznali a ani ich nezaujímali. Nikdy ma to veľmi netrápilo, ale keď som práve prišiel o jedného z najdôležitejších členov v mojej rodine som bol zdrtený. Nenávidel som ich za to, ako sa ku mne správali. Túžil som ich nejako potrestať. Aby aj oni cítili tú strašnú bolesť čo ja. Chcel som ich nejako vystrašiť. Preto som otcovi ukradol jeho náhrdelník so žraločím zubom. Bol to znak jeho posádky a nikdy si ho nedával dole. Vzal som mu ho v spánku. Zub bol pomerne dlhý a ostrý. Zašiel som do mesta za chlapcami, ktorý sa mi posmievali. Pokúšal som sa ich zastrašiť. Jedného z nich sa mi dokonca podarilo aj poškriabať tým zubom po ruke." krútil sám nad sebou hlavou.
„Ale vám niečo poviem." pozrel na dvoch súrodencov. „Oplácať druhým strach sa nevypláca. Ja som na to doplatil. Otec zistil, že mu chýba náhrdelník a došlo mu, že v tom mám prsty ja. Vybral sa ma preto hľadať. Našiel ma v slepej uličke, kde som bol obklopený tými chalanmi. Keď ho zbadali spanikárili a vzali nohy na plecia. Aj ja som sa pokúšal utiecť, lenže po ceste som vrazil do jedného z nich a spadol som na zem. A môžete hádať, či som ten žraločí zub zvieral v ruke a pri páde sa mi zapichol do oka."
Viviette zhíkla. Victor vypúlil oči a od šoku pootvoril ústa. „Mohol som si za to sám." zasmial sa Bram a sucho si odkašľaľ.
„Odvtedy ho nosím na krku ja. Ako spomienku na moju hlúposť." nahmatali si pod košeľou zub na koženej šnúrke a vytiahol ho von, aby im ho ukázal. Obidvaja bez slov civeli na prívesok.
„Keď to otec uvidel rozbehol sa ku mne. Doteraz ešte počujem ten jeho vystrašený krik. Vzal ma k najbližšiemu lekárovi. O oko som samozrejme prišiel. Toto bolo najväčšie ponaučenie, aké som mohol mať. Po tomto ďalšom nešťastí sa môj otec úplne zrútil. Častokrát som ho našiel doma spať s prázdnymi fľašami od alkoholu vedľa neho. Napokon z toho dostal otravu a prišiel som aj o neho. Zostal som na svete sám. Chvíľu som sa tiež plavil po svete. Chcel som odísť niekam veľmi ďaleko. Preč od tohto miesta, kde som zažil iba samé utrpenie. Na svojich cestách som sa spamätával z tragickej minulosti a učil sa novým veciam. Naučil som sa byť znovu šťastný aj po tom všetkom. Odpustil som sebe aj rodičom. Odľahlo mi. Stretával som nových ľudí. Navštevoval nové miesta. No však jedného dňa som sa odvážil vrátiť sa sem. Už to nebola také strašné ako predtým. Pre ľudí tu som sa lež stal iba divným cudzincom bez oka na lodi. Nezískal som si tým pádom veľa sympatií od druhých. Nuž, pokúšal som sa  nejako žiť a skúšať. Vtedy som našiel vášeň v strojoch. Vždy ma fascinovalo, ako do seba zapadajú rôzne veci a vytvoria sa nimi nové. Rozhodol som sa, že tentoraz by som rád začal ľudom pomáhať tým, že by som vytvoril niečo na usnadňovanie ich životov."
Victor sa trocha naklonil, ako sedel od napätia, pretože presne toto isté chcel robiť aj on.
„Preto som sa začal túlať po meste a objavovať niečo, vďaka čomu by som s týmto mohol začať. Párkrát som započul rozhovory pánov na ulici, ktorí mierili do miestnej krčmy. Nasledoval som ich, pretože ma zaujalo o čom sa rozprávajú. Boli to konverzácie ohľadom toho, ako sa im to a tamto pokazilo a zišlo by sa im niečo nové a kvalitnejšie. Počúval som a potom som vymýšľal čo také by som podľa toho mohlo zostrojiť. Čašníčka sa ma zakaždým pýtala čo si v tej krčme dám na pitie, keď už som tam, ale ja som sa zaprisahal, že po tom, ako dopadol môj otec sa alkoholu ani nedotknem. Nakoniec som si tam dohodol pobyt, ktorý zahŕňal to, že som sa im prehraboval v odpadkoch, hľadajúc niečo vhodné na použitie, či mi prenechali ich prázdne sudy, na ktorých práve sedíme." potľapkal sud pod sebou s úsmevom.
„Roky ubiehali a priznám sa, že moja reputácia sa nijako nezmenila. Stále na mňa ľudia na ulici zazerajú a vyhýbajú sa mi oblúkmi. Ja to viem. Už ma to ani veľmi netrápi. Iba som chcel dokázať niečo viac. Všetky svoje stroje mám iba tu a nikto iný okrem vás dvoch ich doteraz nevidel." dorozprával a odhryzol si zo sušienky.
Victor a Viviette spracovávali všetky informácie. „Mrzí ma, čo sa ti všetko prihodilo." povedala mu smutne a potľapkala ho po pleci.
„Ďakujem, moja. Avšak predsa len tu mám teraz vás dvoch. Za to som vďačný." jeho úsmev sa rozšíril. „Mňa mrzí, že som mal voči vám zo začiatku predsudky ako všetci ostatní." zahanbene sklopil zrak Victor.
„No aj tak si teraz tu. Prekonal si svoj strach a posunul sa vpred." zasmial sa chrapľavým hlasom Bram. Victorovi sa nadvihli kútiky pier. „To len vďaka Vivi. Tá ma tak dobré srdiečko, že vie hneď odhadnúť a nájsť niekoho s rovnakým srdcom. O vás ani na chvíľku nepochybovala."
„Presne tak!" pyšne predniesla. „Takých ako si ty je na svete málo." chytil jej ruku jednooký muž a pobozkal jej chrbát.
Viviette sa zapýrila a zase sa chichotala. „Ďakujem za tie slová. Môžem veru to isté povedať o tebe. Čím všetkým si si prešiel. Čo všetko si zažil a dokázal. Aj ty môžeš byť za to na seba hrdý." Bram sa zhlboka nadýchol. „Vďaka ti, malá." zovrel jej teraz ruku vo svojej.
Victor ich pozoroval a usmieval sa. Uvedomil si, aké má šťastie, že má zrovna ju za sestru.
Zdržali sa ešte u pána Donnela, jedli šiškové sušienky a Victor sa mu dokonca odvážil ukázať aj svoje vlastné návrhy v zápisníku.
Na jeho prekvapenie nimi bol Bram očarený. Vraj v ňom vidí kus seba a pri tom mu rukou strapatil tmavé vlasy. Victor sa tým teraz cítil byť poctený. Pozrel sa na jeho kuchynský prístroj a pokúšal sa s ním prísť na to, ako ho spraviť.
Vtedy sa ozvala Viviette, keď navrhla niečo, čo prekvapivo ihneď zafungovalo. „Áno! Konečne to ide!" tešil sa jednooký Bram. „Vidím, že nielen Victor tu má talent na mechaniku." žmurkol na ňu.
„Pff, iba som trepla prvú vec, čo mi napadla." pohrávala sa so svojim ryšavým pramienkom vlasov. „Skrátka som sa na to pozrela a uvidela som ten problém, ktorý tam bol." objasnila.
„Nakoniec budeme stavať stroje všetci spolu." zasmial sa Victor.