Ona
Prišla z kaviarne.
Tašku treskla do kúta pri skrinke a ušla do izby.
Nevidela pod nohy.
Oči mala plné sĺz.
Otvorila dvere na izbe a zrútila sa na posteľ.
Nikto nebol doma.
Mala radosť, nikto ju nerušil.
Nemyslela na nikoho.
Len plakala.
Neplakala pre niekoho.
Plakala kvôli sebe.
Zato aká je blbá.
Zato, že si myslí, že by ju mal niekto rád.
Možno Dylan?
Asi nie...
On
Prišiel domov.
Nemohol na ňu prestať myslieť.
Rozmýšľal ako by sa asi cítila ak by jej prstom prechádzal po perách.
Keby jej vyčaril na tvári tú jednu krásnu jamku, ktorá uzrie svetlo sveta len pri pravom úsmeve.
Akoby sa cítila keby ju hladil po vlasoch.
Keby ju mohol potešiť.
Zamyslel sa a ani nevedel, že mu ušla slza.
Jedna nepodarená slza, ktorá rozpútala celý vodopád.
Plakal ona.
Plakala aj ona.
Ona ani nevedela, že on plače kvôli nej.
Nevedela, že sa na ňu vôbec pozrel.
Ale on sa na ňu chcel pozerať stále.
Chcel vidieť aká je prekrásna keď spí.
Keď plače.
Keď sa na neho smeje.
Keď sa mračí.
Keď kričí.
Ale nie na neho.
