Čierna ruža

4.Kapitola

Daniel

Oslava mojich narodenín vychádzala dobre. Všetci sa bavili, pravidelne som kontroloval či každý hosť ma plný pohár alkoholu. Keď sa oslavuje u Koronovcov tak poriadne. Niečo po polnoci som nemal potuchy čo robím. Pozeral som sa na Viktóriu ktorá tvrdo pracovala. Keď prešla okolo mňa chytil som jej ruku. Pozrela sa mi do očí.

"Poď prosím ťa do mojej kancelárie." Moje slová mi vyšli z úst tak nečakane, že ma to zaskočilo.

"Nemôžem. Nemôžem tu nechať Kim samú." Pozrela sa na Kim a usmiala sa.

"Nezdržím ťa." Na jej odpoveď som už ani nečakal, chytil som ju za ruku a všimol si aké ma zničené ruky. Na manikúru určite nechodila, jej nechty síce boli pekne upravené, nalakované bielym lakom, no jej ruky boli suché. Cestou do pracovne som premýšľal čo jej všetko poviem.

Zavrel som dvere a ona ako obarená stála na mieste. Ukázal som na biele kreslá ktoré boli hneď oproti môjho pracovného stola. Pracovňa bola vkusne zariadená, presne ten štýl slušnej pracovne do ktorej si šéf pozve svojho zamestnanca a oznámi mu, že buď je prepustený alebo povýšený. Lenže ja som pracovňu uprednostňoval na iné tipy konverzácie.

"Dáš si so mnou?" Pozrel som sa na červené víno ročník 1980.

"Bohužiaľ nemôžem, pracujem, spomínaš si? Mám to príkazom." Obišla kreslo a elegantne si doň sadla.

"Iba jeden, na prípitok." Otvoril som fľašu a do každého pohára som nalial červenú tekutinu. Podal som jej víno a ona ho vďačne prijala.

"Tak na moje narodeniny." Pozrel som sa jej do očí a jemne som si s ňou štrgol.

"Na tvoje dvadsiate druhé narodeniny Daniel." Usmiala sa a decentne si odpila.

"Povedz mi niečo o tebe Viktória, nie je veľa priležitostí sa s takou sympaticiou ženou porozprávať."

"Čo by si chcel vedieť?" opýtala sa keď si sadla.

"Odkiaľ pochádzaš a koľko máš vlastne rokov?"

"Narodila som sa v Bratislave a mám sedemnásť."

"Páči sa mi, že nie si zdráhavá."

"Nie som ako ostatné dievčatá."

"Páčiš sa mi." Dal som jej pusu na líce a odišiel z pracovne. Keď som prechádzal okolo baru zastavil ma Deril.

"Dúfam, že si dostatočne triezvy na to aby si zvládol obchodné jednanie ešte dnes nadránom."

"Isteže, pošli za mnou Kornélu hneď teraz, budem v pracovni." dúfam, že nemusím hovoriť čo som s Kornélou robil. Odišla hneď, mal som ešte hodinu pokým príde jedna pre mňa dosť vzácna žena. Mal som kopu ďalších starostí ako viesť bar, prestížny bar. Táto dotyčná žena chcela kúpiť celý bar aj so zamestnancami. Takže žiadna čašníčka nezostane bez práce.

Požiadal som Kim aby mi upratala a keď to dokončila dostala desať euro za pomoc. Deril stál a čakal na ňu. Vyzeral šťastne, konečne zabudol na mamu. No ja nie. Plus musel som sa starať o otcové kšefty, ktoré nemal doriešené. Mal som z toho pekné prachy takže som sa nesťažoval, keď ešte predám bar za pekných tristo tisíc som za vodou. Usadil som sa do koženého kresla. Počul som ako hostia odchádzali. Započúval som sa natoľko, že som sa až zaspal. Zobudila ma Marry Lotmenová, záujemkyňa podniku, taktiež moja bývala priateľka. Sadla si mi na kolená a usalašila sa mi na hrudi. Spokojne som si odfukoval až napokon som pocítil jej ruku na mojej tvári, presnejšie na líci. Usmial som sa a pomaly som otvoril oči. Bola upravená, krásny biely kostým no namiesto kostýmových nohavíc mala sukňu. Jej žiarivý úsmev svietil na jej dokonalej tvári. Rozišli sme sa iba kvôli tomu, že sa vraj pri mne cítila podceňovaná. Uznávam, mohla sa tak cítiť, no to iba kvôli tomu, že mám viac známostí. No v spoločnosti bola obľúbená. Jej rozkošná tvárička vedela spraviť aj z monštra hotového anjelika, vlastná skúsenosť hovorí sama za seba.

"Dlho sme sa nevideli Daniel Koren."

"Marry ty vieš ako ma potešiť." pohľadil som ju po vlasoch.

"Dúfam, že ti je jasné, že som prišla dnes iba obchodne, nehľadaj v tom hlbší význam." Ďalšia jej vlastnosť pre ktorú som ju dokázal milovať. Úprimná, na nič sa nehrala, len málo žien je takýchto.

"To mi je jasné, porozprávaj mi ako si šťastne zaľúbená, z tvojích úst to znie tak veľkolepo." Úsmial som sa mojim bezchybným úsmevom.

"Zasnúbená." Povedala to s taktou nesmiernou hrdosťou, šťastlivec, o tom nepochybujem.

"Gratulujem, prezradíš mi meno toho šťastlivca?"

"Adam Martin." Vôbec ma neprekvapilo, že Adam ide po Marry. Dlhoročný priateľ, vyrastali sme spolu aj každý jeden kšeft sme robili spolu. Adam je vysoký blonďavý chalan s modro-zelenými očami. Momentálne nosí rovnátka, musím uznať, že mu tento doplnok pridáva na vážnosti a mužnosti.

"Marry to nemyslíš vážne zbláznila si sa? Poznáš aký je Adam." Čoraz viac som začal zvyšovať hlas. Na Marry mi stále záležalo, to nepopriem, predsa ešte ku nej nejaké city prechovávam.

"Nemusíš ma poučovať. Presne tomuto som sa chcela vyvarovať. Nepotrebujem počúvať tvoje dospelácke rečičky. Radšej priprav zmluvu, podpíšem ju a znovu si každý pôjde svojou cestou. Ty budeš ten sukničkár ktorým si bol a ja budem majiteľka tochto podniku." Nemohol som jej argumentovať, mala pravdu.

Do pár minút som vystavil zmluvy a papierovačky okolo toho vybavil Deril. Odovzdal som Marry kľúče a posledný krát som sa pozrel na kožené kreslo, bude mi to tu chýbať, no spravil som správnu vec.

Keď som prišiel domov, Deril bol doma a nebol sám. Spoločnosť mu robila jedna známa osoba. Nebola to však Kim.

"Ahoj Daniel, dúfam, že ti nevadí, tu prítomnosť Adama."

"Vypadni okamžite, v mojom byte nemáš čo hľadať. Tiahni z tadiaľ z kade si prišiel." Neovládol som emócie, ruka sa dala do útoku. Skončila na jeho tvári. Zatočilo s ním a v tú ranu bol na zemi. Ležal, pochvíli otvoril oči.

"To, že si sa zasnúbil nerobí z nás priateľov. Nikto sa nedozvie, odkoho máš ten monokel, spadol si je ti to jasné?!? Na oplátku ja nepoviem Marry, že spávaš s Nevilly." Päsť som zvieral tak silno až mi obeleli hánky. Zlosť so mnou lomcovala, triasol som sa ako čivava ktorej je zima.

"Deril, prosím odprevaď tuto nášho cteného hosťa a odvez ho kam si len požiada."

"Daniel tebe preskočilo." Povedal to s takým kľudom až ma to prekvapilo. Bol zvyknutý na takéto spôsoby. S nikým sme sa nemaznali, hlavne mi Korenovci. Každý kruto zaplatil za svoj nepodarený čin. Zlé činy sa musia trestať.

"Keď prídem musíme sa porozprávať." Tento tón znel omnoho vážnejšie, tak dospelejšie priam rodičovsky.

Dúfam, že sa vám príbeh páčil :) teraz budem vydávať v iných intervaloch raz za 3-4 dni... Nech to tak neponáhlam :) Vote, komentár a taktiež aj prečítanie ma teší :) ďakujeeeeem :D