Čierna ruža

5. Kapitola

Viktória

Večer keď som len tak lenošila odrazu do izby vošiel neznámi muž. Mal dobité telo, krvácal na miestach kde to nebolo potrebné. Roztrhané tričko na ňom ledva držalo. Nohavice armádného štýlu boli tak isto pekne doriadé. Moje oči na muža hľadali s veľkým strachom, čo ak je to vrah?

"Kto ste a čo tu chcete?" Vyskočila som z postele tak svižne až sa mi zatočila hlava.

"Pomoc, neublížim ti Viktória len mi pomôž. Volám sa Adam Martin a som..." Nedopovedal ani vetu. Odpadol na podlahu. Obrátila som ho, skontrolovala som či mu náhodou nezapadol jazyk. Našťastie mu nič nebolo. Madrac som dala na zem a opatrne som tam odkotúlala Adama. Oko mal podliate krvou, jedno z nepekných zranení. Ošetrila som mu rany, roztrhala tričko ošetrila ho aj na hrudi a rukách. Spal tak sladko, bol prekrásny. Pripomínal mi jedného herca. Myslím, že sa volá Tomáš a hrá v Paneláku. Začala som zvažovať možnosť, že zavolám záchranku. Lenže Adam podľa môjho úsudku nie až taký hlúpy aby riskoval svoj život keby ho doriadila banda pubertálnych deciek, v tomto bude mať prsty aj mafia. Lenže Adam nevyzeral žeby mal opletačky s mafiou, zdanie však často klame. Bola som v poloskánku keď som započula cvaknutie kľučky.

"Kam ideš?" opýtala som sa ešte v polospánku.

"Prepáč, nechcel som ťa zobudiť." v očiach mal previnilí pohľad.

„Adam, kam si sa vybral?" Opýtala som sa ho v snahe, že mi konečne odpovie. No márne.

„Prepáč."

„Tu si sadni a nevymýšľaj." Postavila som sa a ukázala na kreslo v ktorom som zaspala.

„Musím už ísť, no ďakujem, že si mi pomohla a nezavolala záchranku." Podišiel ku mne a chytil moju hlavu do rúk a pobozkal ma na čelo. Keď sa už odťahoval schmatla som ho a doslovne sotila na kreslo. Zvraštil tvár od bolesti.

„Povedala som ti sadni si na kreslo tak si naňho sadneš! Nie si sto percentne zdraví. Pokiaľ sa ti rany nezahoja aspoň do štádia chrasty alebo jazvy zostávaš tu!" Neskúšal mi protirečiť, uvedomil si, že by to bolo márne.

„Tak mi aspoň dovoľ pozvať ťa na večeru. Ako také menšie poďakovanie." Nemohla som protirečiť na oplátku ja jemu, už poriadne dlho som nebola v reštaurácii. Naposledy čo si pamätám bolo to ešte keď otec a mama oslavovali svoje výročie svadby. Keď ešte otec žil a mama nebola tam kde je teraz.

„Dobre ale hneď potom sa vrátime sem." Otočila som sa a zamierila do kúpeľne pripraviť sa. Keď som vyšla z kúpeľne Adama som nevidela. Moja izba nie je až natoľko veľká aby som v nej nenašla ba neuvidela človeka, ktorý má stodeväťdesiat centimetrov. Už, už som chcela otvoriť dvere keď som ho zbadala s košeľou a rifľami v rukách.

„Myslela som, že si o-odišiel." Nevedela som sa vykoktať. Pozerala som naňho ako na zjavenie, priam ako na Boha.

„Nie, išiel som si dole do auta pre košeľu." Pozrela som sa na čisto novú košeľu. Visela na nej ešte cenovka, keď som zbadala cenu zatočila sa mi až hlava. Sto osemdesiat euro!

„Pôjdem sa osprchovať a môžeme ísť." Podal mi košeľu. Na dotyk bola taká jemná, neuveriteľné. Voda stekala hodnú chvíľu. Ani sa nedivím, pokým umyje všetku krv, zaberie to istý čas. Keď vyšiel z kúpeľne za chrbtom mal paru. Zrkadlo bolo celé zarosené, vlasy mal nalepené na čele. Uterák ktorý som nemala v láske mal omotaný okolo panvy. Možno ten uterák aj začnem mať rada a to iba kvôli nemu. Podišiel ku mne a jemne mi zatvoril ústa.

„Zavri ústa lebo ti tam niečo vletí."

„Prepáč ale mužské návštevy tu nemávam." Priznala som sa.