Život s krutou bolesťou | 🩸🔪

6. Nové ja

Dnes by som mala ísť do školy. Lenže ako už mnoho z vás vie, som šikanovaná. Dnes mám aj šancu ukázať že mám svoje nové ja. A preto sa musím aj pripraviť.

Postavila som sa z postele a podišla ku skrini. Vytiahla som si čiernu mikinu, tmavomodré potrhané nohavice a pod mikinu nijaký top.
Je jeseň a pomalí aj končí. Halloween už dávno bol. Oslávili sme ho doma sami. Pozerali sme horor, robili sme si kostým a hráli sme hry vo tme.
No a keďže je pomali koniec jesene tak asi hovoríte prečo chodím takto oblečená. U nás je to iné. Tu je ešte docela teplo lebo tu svieti veľa slnka.

"Sára jesť!"zakričala na mňa mama.

"Už idem!"zakričala som aby ma počula.

Obliekla som sa, dala si šperky a zišla po schodoch dole do kuchyne. Prisadla som si ku stolu. Na raňajky sme mali toasty.

"Tak čo Sára tešíš sa do školy?"spýtala sa ma mama.
Len som po nej hodila taký ten pohľad že "robíš si srandu?".
A ďalej som jedla. Mia už dojedla. Odniesla tanier do drezu a odišla do izby. Ja som čiež už pomaly dojedala. Odniesla som tanier a čiež odišla do izby. Mama tam zrejme je teraz sama. Otočila som sa zišla som dole.

"A ďakujem mami za raňajky!" Usmiala som sa na ňu a išla do izby. Myslím že teraz bude mať o dosť viac lepšej nálady.
Ešte 5 minút son bola na mobile. Potom nás mama zavolala do auta.
Zobrala som si tašku a zišla dole.
Ja som sedela s mamou v predu a Mia v zadu.

Pomali sme prichádzali ku škole.
"Sára nádych výdych"povedala som si.

Vystúpila som z auta. Mia išla za mnou. Pred vchodom sme sa rozlúčili a ja som išla ku svojej skrinke. Pomaly začínam cítiť že sa niečo stane. No zatiaľ nič. Ale nemôžem sa v žiadnom prípade nechať rozrušiť. Mám svoje nové ja, je čas ho predviesť.

"Ahoj depka!"prišli ku mne šikanátorky.
"Čaute... len tak zo zvedavosti, prečo ma voláte depka?"spýtala som sa. Toto by som pri mojom starom ja nikdy nepovedala.

"Lebo si depresívna, sad, emo a si stredobodom šikany!"povedala mi jedna drzo.

"Tak super aspoň niesom nikto a aspoň niečo som, a vy? Máte dáku prezívku? Jáj ja som zabudla ono vám nikto žiadnu nespraviť, pretože vedia že ste nikto!"odvrkla a drgla som jednej z nich do ramena. Zavrela som skrinky a odišla som do triedy.

Prišla som ku svojej lavici. Zložila som si tašku a vytiahla si zošit. Začala som si kresliť.
Nikto si ma nevšímal a to je dobré. No zakríkla som to. Podišla ku mne tá baba ktorá mi v tedy povedala "nezabudni sa z tohto všetko rezať, brať drogy a sebapoškodzovať sa!".

"Ahoj no ako si na tom. Už berieš drogy? Už máš celú v piči ruku?"spýtala sa ma. Snaží sa ma dostať do kolien. Nepodarí sa jej to. Postavila som sa a povedala:

"To sa až tak veľmi o mňa bojíš že to potrebuješ vedieť? Až tak veľmi ti na mna záleží? Oww..."povedala som.

"Strč sa!"povedala a odišla ku svojej lavici. Sadla som si a začala som si ďalej kresliť.

Ahojky
Ja viem že táto kapitola je veľmi krátka a
že ste asi čakali že keď nevydávam kapitoly tak
že sa snažím ale to není pravda.
Vlaste teraz začala škola a už sme zahrabání v
písomkách. Štve ma to a plus sa musím ešte veľa učiť na dobré známky a ešte vydávať na tt videá pravidelné. Mám toho veľa a pomaly už sa ani raz na tablet nepozriem aby som niečom napísala.
Takže som toto len tak narýchlo napísala aby ste mali aspoň trochu čo čítať. Ďalšia kapitola nevíde určite rýchlo. Ale ak sa mi bude dať tak hej.
Takže veľmi sa ospravedlňujem ale teraz budú kapitoly vychádzať len raz za mesiac až dva.
Tak to je asi všetko.
Prepáčte ešte za gramatické chyby a....

Byeee.
658 slov