Ostrov túžby

5. kapitola

Sedela som na vonkajšej pohovke, pohodlne opretá o mäkké vankúše. Nohy som si pohodlne natiahla pozdĺž veľkej pohovky. Pod ochranou striešky, ktorá mi poskytovala príjemný tieň.

„Kyle-ai, chcela by som nahrať hodnotenie tohto dňa," požiadala som umelú inteligenciu.

„Ďakujem ti za tvoju ochotu nahrať hodnotenie tohto dňa, Cassie."

„Ktorú kategoriu si želáš ohodnotiť?"

„Ešte si nie som celkom istá."

„Prepočítavam. Vytváram návrhy zo zostrihu dnešného dňa."

Videla som ako mi na tablet hodil jednotlivé položky. Žiadna z nich sa našťastie priamo netýkala toho nášho trestu. No aj tak som sa chvíľu obávala, že sa tam objaví. Cítila som sa hneď o niečo uvoľnenejšie, keď sa tak nestalo. Už mi nič nemohlo pokaziť tento príjemný večer.

Našla som si to najlepšie miesto na čítanie, na čerstvom vzduchu a tešila som sa na to, keď mi robot prinesie ľahkú večeru. Objednala som si takzvané sladké prekvapenie číslo 1. Z kategórie prekvap ma, chcela som zistiť ako sa zhostí tejto úlohy, aby som mohla do dnešného prvého reportu napísať aspoň niečo zmysluplné. Betatestovanie som už od začiatku brala vážne a chcela som byť lepšia ako Amelia, ktorá od nášej poslednej konfrontácie neopustila izbu. O tom čo sa medzi nami stalo sme sa vôbec neporozprávali. V podstate ušla skôr než som stihla čokoľvek urobiť, toľko k tej jej dobrodružnej povahe. Prijatie zodpovednosti očividne nepatrili k činnostiam, s ktorými by si mala robiť ťažkú hlavu. No možno to tak bolo najlepšie, možno sme si ani len nemali čo povedať.

Bola to len výzva, jedna z mnohých, tak by som to mala brať. Neznamená to, že sme si spolu niečo začali. Kvôli tomu sme sem neprišli a bolo to to posledné čo som chcela skúsiť.

Zaujímali ma skôr iné možnosti, ktoré som práve teraz aktívne testovala.

Na kolenách som mala položený ulratenký tablet. Moje prsty rýchlo behala po aplikáciách, ktoré som mala k dispozícii.

Užívala som si digitálnu knižnicu s neobmedzeným prístupom ku všetkým formám digitálnej zábavy. Vybrala som si niekoľko kníh, rôznych žánrov, aj pár zaujímavých časopisov.

Pomocou dotykovej ceruzky, som si aj čmárala v grafickom programe, ktorý som si vždy chcela vyskúšať.

Presne takto som si predstavovala absolútny relax. Čítať si, objavovať všetky nové možnosti a na čerstvom vzduchu si pohodlne ležať na mäkkých vankúšoch.

Práve, keď som dokreslila a chystala som sa vrátiť späť k čítaniu romantického príbehu so súčasnosti.

Dvere na vile sa otvorili a von vyšiel malý robot. Bol skutočne rozkošný, a vôbec to už nebolo sci-fi.

„Vaša večera práve prichádza, na základe vašej objednávky vám náš robot pripravil Čokoládovú extázu."

„Ďakujem, Kyle."

„Nemáš za čo, Cassie. Som tu, aby som plnil všetky tvoje priania. So mnou máš k dispozícii svet neobmedzených možností."

Rozhodne nebolo vôbec ťažké si na tú predstavu zvyknúť. A hlavne nie teraz, keď som sa chystala ochutnať niečo, čo pripravil robot absolútne samostatne.

Chápala som prečo ľudí tak veľmi fascinujú a desia a bola som rada, že má len tvar malého valčeka s roztomilými uškami, nič čo by pripomínalo ľudskú podobu, okrem roztomilého výrazu tváre, na menšom displeji. Pred sebou tlačil menší vozíček plne naložený mojou večerou.