Cesta späť sa kratšia zdá byť, menej ľudí, to znie fajn,
až na babku z prednej rady, čo sa má stať, nemám šajn.
Otáča sa nahnevane, krivé zuby zahliadnem,
že som mal ísť von už teraz, na to náhle zabudnem.
Spŕška slov čo nepochopím, hneď sa na mne rozleje,
vraj mám moju hudbu nahlas, k tomu babka dospeje.
Ja však hudbu nepočúvam, nemám ani repráky,
babka na mňa s hrôzou cerí, tie jej krivé tesáky.
Babka má vraj haluze, a v jej ušiach znejú zvuky,
nikto z nás čo sedia vôkol, neprežíva žiadne muky.
Už chcem ísť von, na zastávku, moja dávno minula,
babka keď to zbadá zase, od hnevu hneď kynula.
