Sophie
Bože jednému to trvá dlhšie ako tomu druhému. Vtom vtrhol do izby Liam.
„Ty si to oblečenie vyrábal?" spýtam sa sarkasticky.
„Tak sorry že som nevedel čo vybrať".
„No ok,ukáž čo si doniesol".
Boli to kvetinkové bielo-rúžové šaty.
„Perfektné"
„To som rád" usmial sa na mňa.
Vtom sa otvorili dvere.
„Prepáč niekoho som stretol"ospravedlnil sa.
„To je v pohode" odpovedala som mu s úsmevom.
Podal mi čaj. Mňam.
Obidvaja sa na mňa usmievali. Keď som dopila podala som Tomasovi kelímok a zasmiala sa.
„A teraz von z izby idem sa prezliecť"
Ani sa nepohli.
„Tak sa aspoň otočte." Neochotne sa otočili.
„Zlatko dúfam že vieš že ťa vidíme v zrkadle" uchechtol sa Liam.
„Viem miláčik" odpovedala som mu a cmukla na neho. Prevratil očami.
Začala som sa prezliekať. Cítila som ich pohľady na mojom zadku. Až tak mi to nevadilo. Keď som si konečne nasunula na seba šaty otvorila som si okno a tú hnusnú košeľu som vyhodila.
„Tak" povedala som a začala sa smiať. Vôbec nechápali tak sa prišli pozrieť čo sa stalo. Keď vykukli von oknom pridali sa k môjmu smiechu.
„Dobre už ticho odchádzame".
„Čože? To nemyslíš vážne"
„Ticho a poď".
Potichu som otvorila dvere. Sestričky ani doktorov som nevidela.
Konečne som prišla k východu.
„Pani Blúová kam si myslíte že idete!" zakričal na mňa doktor"
„Bežme!" skríkla som na chalanov. Liam rýchlo odomkol auto a my sme nastúpili. Doktory a sestričky sa rýchlo ponáhľali k nám. „Neskoro!" zakričala som na nich.
Liam naštartoval a išli sme.
O desať minút neskôr :
Konečne doma.
„Ocko si doma?" vykríkla som na celý dom.
„Miláčik? Si to ty?
„Áno ocko som to ja"
„Ty si odišla z nemocnice?"
„Hej ušla som s mojimi pomocníkmi" kukla som na chalanov.
"Ty moja malá potvorka" povedal mi a objal ma.
Ocka som mala veľmi rada. Bol to ten najlepší človek.
Ahojte :) ták je tu ďalšia časť dúfam že sa vám páči :)
