Lea

2.časť

„Dnes, po káve som išla domov inou cestou ako zvyčajne. Možno aj preto som ich tam stretla."

„A koho konkrétne si stretla? Paulu a Ivu? Ak ti zasa niečo spravili, tak ja ich dobijem ako také štence!"

„Zina, prosím ťa, netrep! Stretla som môjho Denisa s nejakou cudzou babou sa olizovať na lavičke. Sedela na ňom obkročmo ako najväčšia, " odmlčala som sa „v každom prípade som mala podľa môjho dokonalého plánu teraz sedieť doma na posteli, mlátiť bezhlavo do vankúša a vysmrkať tonu vreckoviek. Lenže vďaka tebe sa musím ísť pretŕčať na verejnosť so zvýšenou pravdepodobnosťou, že keď to preženiem s pitím, tak sa rozrevem ako trojročné decko!"

Zina sa len veselo zaškerila: „Rado sa stalo. Aspoň tam prídeš na iné myšlienky."

To bola typická Zina. Namiesto toho, aby rozpitvávala moju celoživotnú tragédiu, snažila sa ma rozveseliť. Cestou mi rozprávala jej zážitky z dneška a už som od smiechu nemohla takmer dýchať, keď sme dorazili pred ten dom. Ani som si nevšimla, že sme už dávno zišli z hlavnej cesty a teraz sme stáli pred osamelým domom uprostred ničoho. Nočné ticho sa miešalo s hlasnou hudbou a výkrikmi opitých ľudí. Zina mi kývnutím hlavy naznačila, že mám vstúpiť ako prvá. Sťažka som preglgla a otvorila som dvere. Čakali by ste, že sa odrazu vypne hudba a všetky pohľady sa otočia len a len na nás, ale toto má ďaleko od Ameriky. Nikto ani nezdvihol pohľad, ani nekývol na pozdrav, vlastne nikto si ani nevšimol, že existujeme.

Zina ma preto bleskovo zatiahla do kuchyne, kde mi podala do ruky nejakú fľašu s bielym alkoholom. „Lea, idem zatiaľ na terasu pozdraviť tú babu, ktorá nás tu pozvala. Naleješ nám dve strieborné tequilli na rozbeh? " zakričala Zina a kým som jej stihla odpovedať, rýchlo vybehla von a ja som tam ostala sama s tequillou v ruke - aspoň budem piť zadarmo, pomyslela som si a pousmiala som sa. Opatrne som ju naliala do plastových poldecákov, čo boli postavené na pulte a snažila som sa nájsť citróny a soľ. Otvorila som chladničku, vyliezla som na kuchynskú dosku, aby som dočiahla a prehľadala som každú jednu poličku v skrinkách, no po týchto dvoch hlavných surovinách nebolo ani stopy. Bez toho to predsa nemôžeme piť. Otvorila som ešte poslednú poličku, keď vtom ma vyľakal čísi hlas. Strhala som sa akoby bolo niečo nezákonné na zháňaní soľničky a citróna.

„Hľadáš niečo?" opýtal sa ma mužský hlas. Cítila som sa ako pristihnutá pri čine a bála som sa otočiť. Lea, spamätaj sa a nesprávaj sa detinsky. „Keď chceš pomôcť, stačí povedať. Som Paulin brat, čiže by som sa mal vyznať vo svojom vlastnom dome."

Tak počkať! Paulin brat? Dúfam, že nie TEJ Pauly. Otočila som sa a už som mu chcela povedať, že si tú pomoc môže niekam strčiť, ale keď som ho zbadala, skoro som spadla druhýkrát z kuchynskej linky. Na moju odpoveď tam čakal vysoký blonďak v úzkych modrých džínsoch a v jednoduchom bielom tričku, ktoré mu perfektne obopínalo jeho vyšportované telo. Vyzeral ako verná mužská kópia Pauly, iba s tým rozdielom, že sa na mňa nepozeral chladne a s nenávisťou. Odrazu som dostala chuť mu prejsť prstami po jeho neodolateľnom blonďavom asi dvojdňovom strnisku a... Uvedom sa! Zahriakol ma môj vnútorný hlas.

Nakoniec som zo seba len neohrabane dostala: „Nevieš, kde tu je soľnička a nejaké citróny?"