Lea

5.časť

Niekto ma štipol do ruky. Chcela som vykríknuť a neznámemu povedať nech prestane, ale nemohla som otvoriť oči a vydať zo seba hláska. Niečo mi hovorí... tuším mi povedal svoje meno, ale nič neviem naisto. Čo sa mi vlastne stalo? Prečo ležím na niečom mäkkom, keď posledné čo si pamätám je tvrdá, chladná zem? Odrazu mi to všetko docvaklo. V spomienkach sa mi vynorila scéna s lavičkou, so Zinou, so soľničkou, Paulou a nakoniec tá najhoršia s Denisom: „Teraz už držíš hubu čo? Ešte stále sa ma nebojíš? Keď som také hovädo, tak ti kurva ukážem ako veľmi viem byť zlý!" Strach. Facka. Tma.

„Prebudila sa!"začula som neznámy ženský hlas. Pomaly som otvárala oči.

„Hej, ako sa cítiš?" Strhla som sa. Stál tam ON- Paulin brat. Čo je to za miestnosť a čo tu dopekla robí ON?

„Kde to som?"spýtala som chvatne sa zachrípnutým hlasom. Musela som si odkašlať.

„V hlavnej nemocnici. Neviem, čo všetko si pamätáš, ale včera, keď som išiel na záchod tak som začul vzlyky a potom krik nejakého chalana. Neviem čo presne ti chcel urobiť alebo skôr čo sa ti tam stalo. Keď ma uvidel, tak rýchlo zutekal. Teba som našiel v bezvedomí, tak som ťa rýchlo odviezol sem. Tvoja kamarátka Zina by mala byť už na ceste, ale vašim som sa nemohol dovolať." 

„To je v poriadku. Oni vycestovali minulý týždeň na mesiac do Francúzska, čiže by, prosím ťa, nemuseli vedieť o tomto incidente." Už len to by mi chýbalo, aby naši spustili vyšetrovanie. Momentálne nemám náladu na žiadne zbytočné otázky a ich ustráchané pohľady. Skôr som zvedavá, čo všetko počul.

„V poriadku. Ozaj doktor mi povedal, že tvoj stav nie je až tak vážny, iba máš zopár modrín, narazené zápästie a ľahký otras mozgu. Ešte spravia zopár testov a pustia ťa domov." oznámil mi, priateľsky sa na mňa usmial a ja som mu jednoducho musela ten úsmev opätovať. Ako sa vlastne volá? Zachránil ma a ja ani nepoznám jeho meno. Snažila som sa rozpamätať, či Paula niekedy spomínala aj niekoho iného ako seba, ale zrazu som začula kroky. Do miestnosti vstúpil vysoký muž v bielom plášti v sprievode nízkej okrúhlej sestričky s nepríjemným výrazom tváre.

„Tak, pozrime sa čo tu máme..." prelomil ticho doktor a začal sa ma vypytovať na môj stav. Po asi polhodine konečne skonštatoval: „Myslím, že nie je potrebné si vás tu nechávať cez noc na pozorovanie. Keby nastali nejaké komplikácie, tak sa zastavte. Hlavne sa príliš nenamáhajte a choďte si domov pekne pospať." Mlčky som prikývla a pomaly som vstala z postele. Okamžite sa mi zatočila hlava, ale doktor so sestričkou už našťastie odchádzali. Uff. Paulin brat mi rýchlo priskočil pomôcť. Zľahka ma chytil okolo pásu a spoločne sme vyšli z budovy nemocnice.

„Zaveziem ťa domov, dobre?"

„To by bolo fajn, ak ti to nebude vadiť." odpovedala som mu ospalo.

Cestou ku mne domov nikto nevydal ani hláska. Snažila som sa tváriť, že spím, ale napätie medzi nami by sa dalo aj krájať. Obaja sme to cítili. On sa odvážil prehovoriť až keď sme zastali: „Tak a sme tu." Vážne? Toto mala byť tá dlho očakávaná veta, ktorá mala prelomiť ľady medzi nami? Iba vyšiel z auta, pomohol mi dostať sa ku dverám a už som naozaj čakala, že odíde a nechá ma tam napospas osudu, ale on dodal: „Lea, nebude ti vadiť, ak pri tebe cez noc ostanem? Vieš, nechcem ťa tu nechávať úplne samú po tom čo sa ti dneska a včera stalo." Vedel, ako strašne to znie, vedela som to aj ja a naozaj ma to úprimne rozosmialo.

„Keď ti nevadí spať na gauči..." uškrnula som sa a odomkla som dvere. „Dáš si niečo pod zub? Lebo som celkom aj vyhladla." Zašla som priamo do kuchyne. Načiahla som sa pravou rukou ku dverám chladničky, ale zabudla som, že zápästie ešte stále desne bolí: „AU!"

„A čo keby som nám niečo uvaril ja?"pribehol ku mne a otvoril chladničku. Nám? „Máme tu paradajkový pretlak, Nivu... hmm vidím to na špagety. Usaď sa, sleduj a uč sa." Rukou mi naznačil miesto za pultom a pustil sa do hľadania hrncov a variech. Spoza pultu som mala naňho priamy výhľad. Prehrabal si ľavou rukou vlasy a poškrabkal sa na krku. Nemal ani poňatia, kde má začať hľadať.

„Ja sa mám učiť od teba?"zasmiala som sa.

Pobavene a zároveň zmätene sa na mňa pozrel svojimi sivomodrými  očami, v ktorých som zbadala omnoho viac ako len otázku: Kde máte hrnce? Zošuchla som sa z barovej stoličky, pristúpila som ku dvierkam s kuchynskými potrebami a snažila sa mu vybrať ľavou rukou nejaký použiteľný hrniec na špagety. Keď som ho už konečne našla, tak sa mi vyšmykol z ľavej ruky, ktorá je slabšia ako tá pravá, a skoro skončil na zemi, no v poslednej chvíli ho on zachytil (áno ako vo všetkých lacných filmoch) a skutočne sa to napätie medzi nami začalo stále viac a viac hromadiť. Pozrela som sa mu do očí. Cítila som teplo z jeho tela, ktoré bolo nebezpečne blízko pri tom mojom, ale našťastie (alebo nešťastie?) ma znova ten starý známy hlások v mojej hlave zastavil a ja som mu priškrteným hlasom povedala: „Tu sú všetky hrnce, varechy a príbor je v šuplíku nad tým."a odtiahla som sa od neho.

On sa len pousmial a dal sa do práce...