Holiday in village...

2. KAPITOLA

O 3 dni neskôr.

Práve som vystúpila z auta. Ocko ma bol odviesť. K mojim nohám pribehol Cézar a začal skákať.
,, Počkaj Cézar, nevidíš že mám plné ruky? Teraz ťa nemôžem privítať" povedala som Cézarovi.

,, Ahoj oci, ja si tú tašku zoberiem a ty môžeš ísť.'' Na prekvapenie ma poslúchol.

Najprv bolo povinné zvítanie s babkou a dedom. O tom radšej písať nebudem.

Vybalila som si veci a obliekla som sa do kraťasov. Rýchlo utekám vonku za Cézarom. Starý rodičia majú obrovský pozemok ale ja sa prakticky môžem pohybovať po celej dedine. Nechodia tam ani veľmi autá a je tam sama príroda. Je tam les a v lese je prameň vody z ktorého ide potôčik. Samozrejme, v dedine sú aj domy ale myslela som tým to, že ide tade len 1 cesta po ktorej ani nechodia poriadne autá.

Zapískala som na Cézara. Pribehol ku mne. ,, No tak kde ideme dnes, kamoš? " spýtala som sa ho aj keď som vedela že od neho žiadnu odpoveď očakávať nemôžem. ,, No tak pôjdeme sa prejsť pozdĺž celej dediny" Cézar iba krútil chvostom.

Cézar (na fotke) je krásny čierny pes. Myslím že to nieje žiadna rasa ale iba ,,pouličná zmes". Má už približne 5 rokov. Veľmi rád behá a naháňa babkine sliepky ale ak mu poviem že to nemá robiť tak prestane. Je to jednoducho celkom rozumný pes.

Pomaly sa prechádzame po asfaltke cez celú dedinu. Žiadne autá, napravo je pár domov a naľavo les. Cítim sa ako v rozprávke. Počujem dokonca aj cvrlikanie cvrčkov. Zrazu však spozorniem aj ja, aj Cézar. Počuli sme zvláštny zvuk. Čo to môže byť? Netuším! Bol to síce slabý, ale medzi cvrlikaním dosť prenikavý zvuk. Ide z ľavej strany cesty, čiže od lesa. ,, Ideme sa tam pozrieť? Ideme!" Oznámila som Cézarovi. Pomaličky som od hrdina konáre kríkov a dostala sa do malého lesíka. Bolo v ňom viac pichľavú ch kríkov ako stromov ale stále sa to dalo považovať za les.

Sme vnútri, Cézar ničomu nerozumie a veselo si behá kade-tade. Ja sa pomaly snažím znova zachytiť ten zvuk a ísť za ním. Pomaly idem za zvukom a čo nevidím?! Veď je to úplne malé šteniatko. Akej rasy to netuším, pretože v psoch sa vôbec nerozumiem ale malo svetlu srsť, takú zlatú... žeby to bol zlatý retriever? Neviem. Už je pri mne aj Nero. Štena je zaseknuté v pichľavom kríku a zdá sa mi že má trošku poranenú labku. Pomaly sa ho snažím z kríka vybrať. Je to veľmi ťažké. Krík je dosť pichľavý a šteniatko ešte stále havká.

Je vonku! Rozhodla som sa že ho odprevadím na cestu a potom že hádam trafí domov. Dúfam že nemá nijakú chorobu pretože ho držím holými rukami. Vyviedla som ho na cestu a ja s Cézarom sme sa pomaličky vracali domov, ku babke a dedovi.

Už som bola skoro pri plote od ich domu, keď za nami počujem také jemné ,,cupi-cup". Otočím sa a tam vidím naše malé šteniatko ktoré sme zachránili. Trošku krívalo, lebo malo poranenú zadnú labku. Prečo ide za nami? Pýtala som sa sama seba.

Zobrala som ho na ruky alé čo s ním? Do domu ho teraz zobrať nemôžem? Hmmm... A čo tak stodola? Dať ho ku sliepkam? Alebo na pôjd? Rozhodla som sa že ho dám do sena v stodole, aspoň dočasne. Dúfam že majiteľ ho bude hľadať a ja ho budem môcť vrátiť.

Položila som ho do sena. Jeho farba splýva s farbou sena. ,, Cézar, a ty sa opováž tu ísť!" Povedala som Cézarovi a zdvihla ukazovák. V stodole som nechala šteňa a Cézara som vyhnala von zo stodoly. Ja som išla do domu. Veď treba babke niečo pomôcť.

Keď som prišla do domu, videla som že by trebalo umyť a utrieť riad. Pustila som sa do toho. Za 10 minút som to mala hotové.
Potom mi dedo povedal: ,, Zajtra by mal prísť jeden náš sused. Neskočíš do obchodu niečo kúpiť? Niečo sladké, ja mám iba víno."
,, Dobre, pôjdem. Môžem zobrať aj Cézara? '' spýtala som sa. ,, Ak ti neutečie, tak áno. '' zasmial sa dedo.