Na Tienistom Tróne

Kapitola 1

Les sa zdal tichý.

Kasia sa nenápadne krčila pri tmavozelenej húštine. Potichučky trhala šťavnaté fialové bobule z nízkeho kríku a ukladala ich do ošúchaného, prúteného košíka. S nastraženými ušami dávala pozor na hroziace nebezpečenstvo. Mohlo vyskočiť z akejkoľvek strany.

Okolie pôsobilo mierumilovne. Listy šušťali v korunách stromov, cez konáre prenikali lúče slnka, v ktorých poletovali zrnká prachu. Lesom sa ozýval veselý štebot vtákov, miešaný so žblnkotaním blízkeho potoka. Široko-ďaleko sa nikto nenachádzal.

Lenže to mohlo byť iba klamlivé zdanie. Hranica sa nachádzala príliš blízko na to, aby ľudia dokázali do lesa vkročiť s pokojom a ľahkosťou. Nebezpečenstvo ležiace na opačnej strane pomedzia nedávalo spávať nikomu v blízkych ľudských obydliach.

Hrozba za posledné týždne nabrala na sile a krutosti. Počas posledného splnu mesiaca prepadli féri ďalšiu z pohraničných dedín, ležiacu iba niekoľko hodín cesty na západ. Klebety o nemilosrdnom vraždení sa rozšírili po celom kráľovstve ľudí. Obyvatelia blízkych dedín sa ešte viac začali modliť k starým bohom, aby ich bydliská a životy zostali ušetrené.

Zdalo sa, akoby sa pradávny spor medzi ľuďmi a férmi začínal znova vyostrovať. Celé storočia panoval medzi obidvoma rasami krehký mier, podčiarknutý magickou hranicou, ktorá oddeľovala obidva svety. Avšak pribúdajúce útoky férov nenechávali nikoho na pochybách, že sa schyľovalo k ďalšiemu konfliktu.

Zapukali vetvičky.

Kasia sa prudko obzrela ponad plece a znehybnela. Dokonca zadržala dych, aby stlmila akýkoľvek zvuk, vychádzajúci z jej meravého tela. Rozbesnený tlkot srdca však stíšiť nedokázala.

Za jej chrbtom sa rozprestieral hustý les, plný starých, majestátnych stromov, dvíhajúci sa do nízkeho vŕšku. Košaté koruny na niektorých miestach vytvárali zlovestné tiene. Potôčik si naďalej potichu žblnkotal, raziac si cestu lesom až k pobrežiu, kde sa rozširoval a vlieval sa do mora. Hmyz veselo bzučal a vtáky neprestávali spievať.

Kasia sa obrátila naspäť k nízkemu kríku, plnému fialovo-modrých bobúľ. Ich šťava jej zafarbila končeky prstov. Nútila sa zhlboka dýchať, aby opäť našla pokoj. Otec ju dávno učil o tom, ako strach dokáže zatemniť myseľ aj zmysly. Nechcela podľahnúť pazúrom strachu, zadrapujúcim sa do jej vnútra a po niekoľkých hlbokých nádychoch a výdychoch sa upokojila.

Akonáhle obrala celý krík, pustila sa do ďalšieho. Priečilo sa jej vziať viac bobúľ, než skutočne potrebovala, no boľavý žalúdok sa nedal ignorovať. Krátke leto bolo jediné obdobie, kedy si mohli ľudia urobiť aspoň aké-také zásoby na prežitie dlhej a krutej zimy. Cestou sem skontrolovala všetky pasce, no boli prázdne. Žiadna veverička či zajac sa do nich nechytili.

Ďalší deň bez mäsa.

Owin, Kasiin otec, sa snažil zarobiť aspoň nejaké mince výrobou zbraní vo svojej kováčskej dielni. Lenže ostatní dedinčania boli rovnako chudobní ako oni. A tak sa pričasto stávalo, že Owinovi nemali ako zaplatiť. Čoraz častejšie si líhali s prázdnymi žalúdkami a obavami, ako prežijú nasledujúci deň. Z Kasie sa stávala kosť a koža, no nikdy by sa pred otcom neposťažovala. Nechcela, aby sa trápil ešte viac.

Po chvíli nastalo neprirodzené, ohlušujúce ticho.

Ruka jej stuhla v pohybe. Prestali spievať vtáky, nepočula ani bzučiaci hmyz. Akoby aj samotný potok stlmil svoje žblnkotanie na nenápadný šepot.

To bolo zlé znamenie. Iba za prítomnosti predátora zvykli zvieratá v lese takto neprirodzene stíchnuť. Hrozivého, krvilačného a nemilosrdného predátora.