Na Tienistom Tróne

Kapitola 6

Mesiac svietil vysoko na oblohe, keď sa Kasia vliekla naspäť domov. Slzy na lícach jej už dávno uschli, no prázdnota v jej duši sa prehlbovala. Každým krokom cítila nepohodlie medzi stehnami, ako pripomienka toho, čo sa prednedávnom odohralo v maštali. Pocit špiny sa každou sekundou zväčšoval. V ušiach jej zneli všetky tie odporné zvuky, ktoré Hector vydával a len silou vôle sa nepovracala.

Dedinou sa rozľahol srdcervúci krik, ktorý prerušil jej myšlienky. Prudko sa zastavila, vytiahla nôž spoza opaska a pohľadom preletela po okolí. Niekoľko obyvateľov vybehlo pred svoje domy, akoby sa snažili zistiť, čo sa stalo.

Niektorí dedinčania vybehli do noci iba v nohaviciach či spodničkách. Za chrbty sa im schovávali deti, ktoré boli príliš zvedavé, aby zostali v bezpečí svojich príbytkov. Kasia sa ponáhľala ulicou, pred chvíľou prázdnou, no momentálne zaplnenou dedinčanmi.

„Čo sa stalo?" vykríkol niekto.

„Napadli nás?" ozval sa ďalší.

„Zavolajte richtára!"

Srdce jej divo tepalo v spánkoch. Adrenalín ju hnal dopredu, obchádzala dedinčanov a mierila k miestu, odkiaľ vychádzal srdce trhajúci krik a plač. Z toľkej bolesti jej po chrbte prebehol mráz. Zlý pocit sa jej rozlial po hrudi, stlačil jej pľúca a sťažoval jej každý jeden nádych.

Vzápätí zastala ako vrastená do zeme. Vienne kľačala pred svojím domom, civela na svoje prázdne ruky a kvílivo plakala. Dedinčania okolo jej priedomia spravili polkruh, no nikto sa k nej nepriblížil. Steffana nikde nevidela.

„Vzali ho!" vykríkla s trýznivou bolesťou na prihliadajúcich. „Vzali mi dieťa!"

Medzi dedinčanmi vypukla vrava. Niektorí sa zvrtli na pätách a rozbehli sa do svojich príbytkov, aby ochránili svoje deti. Iní zostali stáť a s očividnou hrôzou civeli na zlomenú ženu. Kasia odstrčila z cesty postaršiu ženu, ignorovala jej hromženie a rozbehla sa k Vienne.

Zdvihla k nej oči plné sĺz a bolesti. „Kasia...oni mi ho ukradli!"

Kasia sa zviezla k nej na zem, obtočila okolo nej paže a snažila sa ju utíšiť. „Hlavne sa upokoj."

Vzlyky lomcovali jej telom. „Ako sa mám upokojiť? Ukradli mi dieťa! Môjho Kiriho!"

Kasia na ňu bezmocne hľadela. Netušila, ako by jej mohla pomôcť. Pritisla si ju na hruď, hladiac ju po vlasoch a porozhliadla sa po dedinčanoch. Niektorí sa tvárili ľútostivo, no väčšina vydesene. Iní sa obzerali, akoby niečo zahliadli a vzápätí sa rozostúpili.

Náhlil sa k nim samotný richtár. Jeho tvár Kasii tak veľmi pripomínala Hectora, až jej prišlo nevoľno.

„Vienne," oslovil ju ustarostene a položil jej dlaň so železnými prsteňmi na plece. „Čo sa stalo?"

Ukrývala sa Kasii pod bradu, máčala jej tuniku neutíchajúcimi slzami a odušu sa triasla. „Féri...ukradli mi dieťa!"

Obyvatelia dediny stojaci okolo nich začali nariekať a vykrikovať. Kasia sledovala Godfreyho, ako mu po tvári prebehla úzkosť a narovnal sa.

„Ako vieš, že to boli féri?"

Vienne k nemu konečne zdvihla hlavu. „A kto iný by mi bral dieťa?"

Godfrey prebehol pohľadom po dome. „Máš na ráme dverí magické runy. A nad nimi podkovu..."

„A okolo kolísky som mala soľný kruh," prerušila ho Vienne napoly hystericky, napoly rozzúrene.

Richtár narovnal plecia a pevne zovrel pery. „Kde je tvoj manžel?"

Opäť vzlykla a skryla sa Kasii pod bradu. „Steffan ho išiel hľadať."