Na Tienistom Tróne

Kapitola 5

Počas noci prekročili hranicu.

Draegan sa ani neobzrel na jazdcov Divokého honu, postávajúcich v tieňoch lesa, ktorí strážili prechod medzi ľudskou a férskou ríšou. Boli to prastaré bytosti, z ktorých mu naskakovala husia koža. Nevidel ich tváre, ukryté pod čiernymi kapucňami dlhých plášťov a bol tomu rád. Hoci vyrástol obklopený temnotou, mal pred ňou rešpekt.

Kedysi sa považovali za legendu. Šepkalo sa o ich neskrotnom besnení po nekonečných, hlbokých lesoch. Ich príchod vždy ohlasovalo trúbenie rohu, akoby prichádzala búrka. Každého nešťastníka, na ktorého naďabili pri svojom hone, zobrali so sebou a už ho nikto nikdy nevidel.

Draegan netušil, ako sa Ravenne podarilo spútať takú silu, akou boli jazdci Divokého honu. Pôvodne patrili Jesenným pasienkom. Zjavovali sa vždy počas Sviatku mŕtvych, keď bola hranica medzi životom a smrťou najtenšia. Kráľ Trehan sa nimi rád pýšil, až kým sa neobjavila Ravenna. Vzala si jazdcov, kráľa Jesenných pasienkov prinútila pokľaknúť a prevzala opraty.

Draegan nad tým nechcel radšej ani premýšľať a sústreďoval sa na svoju úlohu. Aurora s Rhettom sa zjavili vedľa neho, keď v podrepe pristál na machom zarastenej zemi na druhej strane hranice. Za chrbtom sa mu tiahla vysoká stena z mohutných tŕňov, predstavujúca predeľ medzi ľudskou a férskou ríšou.

Pamätal si na doby, kedy tu žiadna hranica nestála. Spomínal si na dni, kedy ľudia a féri žili spoločne na tomto kontinente, kým neprišla Veľká vojna a zničila svet, aký poznal. Ukázala krutosť a bezcitnosť.

Vzala mu rodinu.

Odvtedy ľudí nenávidel.

„Toto je hrozné miesto," Aurora po jeho boku potiahla nosom a vytiahla dýky z puzdier, prichytené na oblých bokoch. Z dlhého vrkoča sa jej uvoľnili pramene vlasov vo farbe pšenice a poletovali jej okolo pôvabnej, no večne odmeranej tváre. Na rozdiel od Draegana nemala žiadne krídla, no dokázala sa presúvať z miesta na miesto silou vôle.

Ani jeden z nich taký dar nemal.

„Cítite to? Žiadna mágia."

Rhett stojaci vedľa neho z druhej strany klesol na jedno koleno a dlaňou sa dotkol zeme pod svojimi nohami. Privrel oči, akoby sa sústredil a zhlboka dýchal. Vietor mu strapatil krátke tmavé vlasy, také podobné štici jeho kráľa. Pokrvné puto medzi nimi sa nedalo prehliadnuť.

Keď zdvihol hlavu a pozrel na Draegana, zľahka prikývol.

„Reid," kráľ sa obrátil k skupinke piatich férov, ktorých zobral so sebou. Muž s dlhými čiernymi vlasmi, popretkávanými niekoľkými vrkôčikmi, vykročil dopredu. Pravé líce mu zdobilo temné kmeňové tetovanie, strácajúce sa v golieru čierneho bojového obleku. Mali ho všetci féri z Tieňozeme, ktorí prešli brutálnym výcvikom, no každý si ho nechal vytetovať na iné miesto.

Bolo to znamenie neohrozeného bojovníka.

„Vezmi ostatných mužov a preskúmajte okolie hranice. Nájdite všetky ľudské obydlia, ktoré sa nachádzajú blízko pri hranici."

Reid stroho prikývol. „A ľudia, ktorí sa nám pripletú do cesty?"

„Zabite ich."

Fér opäť kývol hlavou, zvrtol sa na päte a zamieril k skupinke nedočkavých férov, ktorí čakali na rozkazy. Všetci dokonale splývali s nocou vďaka obtiahnutým koženým oblekom vo farbe havranieho krídla.

„A čo budeme robiť my?" Aurora sa k nemu obrátila s netrpezlivým výrazom. „Sedieť a čakať?"

Mysľou mu prebehla tvár dievčiny z jeho snov. Bolo otázkou času, kedy skončí pod čepeľou jedného z férov alebo v pazúroch samotnej Ravenny. Také niečo nemohol dopustiť. Musel ju nájsť skôr, než padne do férskych rúk.