Na Tienistom Tróne

Kapitola 3

Znova ju videl.

Ako každý jeden raz, čo sa prebral zo zvláštneho sna, kde sa mu každú noc zjavovalo dievča. Vždy videl to isté. Vyšla z čiernej, nepreniknuteľnej hmly a ukázala sa mu vždy len na niekoľko vzácnych sekúnd. Bolo to dostatočne veľa na to, aby si zapamätal jej pôvabnú tvár s jemnými rysmi, dlhými svetlohnedými vlasmi, popretkávanými svetlejšími prameňmi a nevädzovomodrými očami, v ktorých by sa tak ľahko dokázal stratiť. Bola mladá, mohla mať sotva dvadsať rokov a podľa oblých uší spoznal, že bola človek.

V nádherných očiach sa jej zrkadlila bolesť a beznádej. Prosila o pomoc.

Načahoval sa po nej, aby ju zachytil. No nikdy sa k nej nepriblížil natoľko, aby ju dokázal schmatnúť do svojho náručia. Zmizla skôr, než sa jej stihol dotknúť a vzápätí sa prebudil. Srdce mu divo trieskalo, po spánkoch mu stekal pot a všetka jeho pozornosť sa opäť upriamila ďaleko na sever, za hranicu medzi férskou a ľudskou ríšou.

Inštinktívne vedel, že to dievča sa nachádzalo tam. Netušil, ako sa volá či kde by ju mohol nájsť. Nemal poňatia, kde by mal vôbec začať - ak by mal vôbec záujem ju hľadať. Ľudská ríša nebola veľká v porovnaní s férskymi kráľovstvami, no aj tak zaberala aspoň štvrtinu kontinentu. Ba čo viac, ľuďmi pohŕdal.

V ústach mu zostala pachuť znechutenia.

Mĺkvym, hrozivým palácom postavenom z ľadových tehál sa ozývali jeho nehlučné kroky, keď mieril k trónnej sieni. Ignoroval strážcov, postávajúcich po dlhej chodbe, lemovanej horiacimi fakľami. Ani jeden z nich sa netriasol v krutej zime, ktorá vládla celému palácu či krajine naokolo. Ich krv bola z ľadu, rovnako aj duše. Mlčky postávali po dlhých chodbách či pri vstupoch do rôznych miestností, v jednej ruke držali ligotavé oštepy s obsidiánovým hrotom a na bokoch im viseli krátke, no nesmierne smrtiace meče.

Hneď za ním kráčali jeho dvaja verní spoločníci, Rhett a Aurora. Boli v strehu, rovnako ako on, s dlaňami položenými na rukovätiach svojich zbraní. A nebolo ich málo. Ľadové pustatiny, hoci patrili medzi ich spojencov, nepredstavovali verných a spoľahlivých partnerov. Nebezpečenstvo číhalo na každom kroku, zvlášť v poslednej dobe. Po celej Elyrii sa niesli šepoty o krutosti a zlobe, ktorá vychádzala z každého kúta tejto prekliatej zeme.

A za všetko mohla kráľovná Ravenna.

Draegan pred ňou pokľakol, akonáhle vošli do jej trónnej siene zo skla a ľadu. Tienisté krídla s perím sa mu rozložili po chladnej zemi. Jeho spoločníci ho okamžite nasledovali, hoci mu ešte pred touto návštevou oznámili svoj nesúhlas so spojením Ľadových pustatín a Tieňozeme. Draegan si ich námietky vypočul, no napriek tomu pred bielovlasou kráľovnou klesol na koleno a sklonil hlavu s neutrálnym výrazom.

„Vstaň," prehovoril ženský hlas, ostrý ako ľadový vietor počas najkrutejšej zimy. Draegan zdvihol hlavu, spod prameňov čiernych vlasov pozrel na vládkyňu zimy a vzpriamil sa. Nespúšťal pohľad z kráľovnej, ktorá sedela na svojom ľadovom tróne v trblietavej bielej róbe s bledomodrými rukávmi a v ruke držala žezlo z čistého ľadu. Vlasy biele ako sneh mala ozdobené korunou z ľadu, krištáľu a akvamarínových sĺz.

Na elegantnom krku jej visel nenápadný obsidiánový náhrdelník.

Bola prekrásna, no bola to čarodejnica. Draegan vedel o zle, čo skrývala pod nádhernou tvárou. Vedel o jej plánoch. Spolu s ostatnými kráľmi nemal na výber a musel sa k nej pridať, inak by rozprášila jeho domov na márne kúsky.

Jediné kráľovstvo, ktoré sa zatiaľ odmietalo poddať, boli Letné lesy. Bolo však len otázkou času, kedy jednotky ostatných dvorov posledného rebela premôžu a bielovlasá kráľovná sa stane vládkyňou celej férskej časti Elyrie.