Jeden Hrejivý Pocit

1. Zlé myšlienky

30 September 2015

17:15 Piatok

Po príjemných, bezpečných a hrejivých chvíľach, ktoré som strávila s Adagio u nej doma, keď som u nej prespala, tak na druhý deň, keď som prišla späť domov, tak nastali znovu zlé chvíle...

Ihneď potom, čo som prišla domov, tak na mňa už čakali naštvaný rodičia...

Ihneď začali na mňa kričať... Jeden hlasnejšie ako druhý...

Vraveli, že ako som si niečo takéto mohla dovoliť... stráviť noc u cudzieho človeka niekde preč... Že či som normálna a nie narušená náhodou...

Rozumiem, že boli naštvaný... Každý by bol... tomu rozumiem... Ale ja som to vtedy naozaj potrebovala...

Bála som sa ísť domov... Zažila som strašne nepríjemný krik na praxi a bála som sa že doma bude to isté... že prídem z jedného kriku do druhého...

Našťastie bola so mnou Adagio a ponúkla mi aby som u nej strávila noc... v bezpečí... bez žiadneho kriku... a ja som to prijala... lebo som to naozaj potrebovala...

Lenže kriku som sa nevyhla...

Obidvaja strašne kričali a kričali... Otec bol tak naštvaný, že mi dal veľkú facku do tváre až som spadla na zem... Všimla som si, že mi tečie krv z nosu... Bolo to skôr päsťou, než facka...

Nemám rada krik... Neznášam ho... Bojím sa ho...

Začala som preto veľmi plakať a oni vraveli, že nech nerevem, lebo mi dajú dôvod revať...

Slzy, ktoré mi stekali po tvári sa miešali s krvou, ktorá mi tiekla z nosa a krvavé kvapky obalené slzami postupne pomaly padali na zem.

S plačom som vbehla do svojej izby... a tam som sa iba zošuchla popri dverách na zem... Veľmi som plakala... Zase iba krik... Všetci stále iba kričia...

Dostala som na dva týždne domáce väzenie... Okrem školy a praxe som nemohla nikde inde ísť...

To mi úprimne nevadilo a bolo mi to aj jedno v istom slova zmysle... Preto že ja som aj tak nikde nikdy nechodila... Vždycky som trávila svoj čas zavretá v mojej malej izbe... a počúvala hudbu na mojej mp3ke...

Takže domáce väzenie bol pre mňa každodenný život...

Dni plynuli a rodičia sa stále veľmi hádali... Teraz sa hádali aj o mne... Navzájom si to vyčítali a obviňovali sa...

Búchali všetkým a občas aj niečo rozbili... Furt trieskali dverami...

Ja... som bola len tak, ako vždy... zavretá v mojej malej tmavej izbičke a tam som si poslúchala hudbu... aby som nemusela počúvať ten krik... a väčšinou som len ležala na posteli a pozerala do stropu, alebo na boku a pozerala do nikam...

Občas som pozerala cez žalúzie von oknom a hudba ktorá mi pri tom hrala mi dodávala takú zvláštnu, ale aj trochu príjemnú atmosféru...

Tie nekonečné melódie, kde sa nespievalo, ale len hralo... a keď už aj sa spievalo, tak som ten text ignorovala a len som si ten spev priradila, ako ďalšiu melódiu k danej melódií...

Snažila som sa na nič nemyslieť, lebo som mala v hlave len zlé myšlienky na všetko... na celý môj život... na moju budúcnosť...

Bude niekto, ako ja mať vôbec nejakú budúcnosť?

Iba som zatriasla hlavou a snažila sa znovu na nič nemyslieť...

Ale aj tak... bola tu jedna vec na ktorú som stále myslela...