Prídem ti moc citlivá?

Prázdne dotyky plné snov

Dotkni sa ma, ale nie príliš,
iba tak, aby to nebolelo,
aby som si nemyslela, že v tom je viac.
Už poznám ten vzorec –
noc, ticho, tvoje ruky,
a potom ráno, keď si len stopa v posteli.

„Čo sme?" opýtala som sa,
ale odpoveď si nikdy nenašla cestu cez tvoje pery.
Možno sa stratila v cigaretovom dyme,
možno nikdy neexistovala.

Neopätované city sú zvláštny druh bremena,
čo nevidíš, ale cítiš.
Sú to slová, ktoré som nepovedala,
pretože som vedela, že by len spadli do prázdna.
A predsa – stále ich držím v hrudi,
ťažké, ako kamene.

Každá noc je len chvíľková ilúzia,
ako keď sa dívaš do ohňa a myslíš si, že ťa zahreje,
ale on len žerie kyslík.
A keď sa rozídeme,
ja ostanem stáť v tme,
s nádejou, že ďalší deň prinesie viac.

A v snoch...
Ach, tam to je iné.
Tam sme všetko, čím nikdy nebudeme.
Tam držíš moju ruku,
a tvoj pohľad ma neničí,
ale stavia.

Tam nie som len niekto na noc,
niekto, koho meno zabudneš,
kým dôjdeš domov.
Tam je to láska.
Ale budím sa do prázdna.
A to prázdno má vždy tvoje meno.

__________________________

23/11/24