Prídem ti moc citlivá?

Prach slov

Na ulici tichá revolúcia,
hlas sa láme o kamene,
tie isté dlažby, tie isté tiene,
no vo vzduchu niečo vibruje - nové myšlienky.

Dýcham mestský smog,
v každom oblaku cítim prach z tvojich slov,
nedopovedaných, nedomyslených,
stratených vo vetre.

„Hej, kam ideš?" kričí realita,
ale moje nohy už bežia v rytme
basovej linky - srdca,
čo nevie stáť, nevie mlčať.

Vraciam sa do seba ako riekou proti prúdu,
v špirále, čo sa nikdy nekončí.
Každý výdych je protest, každý nádych rebélia,
a v hlave mám chaos, čo skladá nové básne.

Keď raz umriem, nebude ticho,
bude explózia slov,
čo sa rozprsknú ako iskry.
A v tej chvíli -
nikto nebude počúvať, ale všetci budú cítiť.

Prach z mojich slov
padne na dlažbu,
a možno si z nich niekto zloží dom.
___________________
24/11/24