Prídem ti moc citlivá?

Nočná

Ráno vonia ako cigaretový filter,
rozmočené chodníky pod ťarchou nočných tajomstiev.
Idem domov z nočnej,
unavená, ale nabitá očakávaním –
že ťa uvidím,
že ťa objímem,
že ma tvoj úsmev znova vráti do života.

Každý krok je ťažký,
ale v hlave už počítam sekundy.
„Ešte chvíľu, ešte pár minút a som tam,"
vravím si,
nevediac, že ty už dávno nie si,
aspoň nie tam, kde som si myslela.

A keď sa mi rozsvieti svetlo displeja a moje oči nájdu tie slová:
„Vidím ho, je tu."
A pod tým ticho zašepkané –
„Ale s niekým iným."
Duša sa mi rozpadne na tisíc úlomkov,
ale nohy stále idú.
Kráčam ďalej,
lebo domov musí byť bližšie než bolesť.

Predstavujem si to,
vidím vás –
teba a tú druhú,
jej rúž na tvojich perách,
ako keby som ho tam namaľovala ja.
Každý bozk, každé gesto,
kradne zo mňa niečo,
čo som si ani neuvedomila, že mám.

Prídem do bytu.
Tma ma objíme, ale ona nie je ty.
Posteľ je studená,
ako keby už cítila tvoju vzdialenosť.
Ležím tam,
očami prepichujem strop,
a rozmýšľam, či si aspoň na chvíľu
zastavil ten bozk,
aby si na mňa spomenul.

Ale viem, že nie.
Svet je plný tých,
čo čakajú na niečo, čo nikdy nepríde.
Dnes som jedným z nich.

_________________________

25/11/24