Ciao bella!

Prológ

Sorrento je počas leta veľmi krásne a rušné mesto. Obrovské pieskové pláže bývajú preplnené a mesto v noci žije pouličnou hudbou, svetlami a hlukom turistov. Ľudia prichádzajú, aby zabudli na povinnosti, starosti a problémy, ktoré ich čakajú doma a užívali si chvíle strávené na tomto krásnom mieste.

U Treya je to rovnako. Prišiel, aby zabudol. Chcel vytesniť spomienky na domov.

Hneď, ako ráno pristálo jeho lietadlo a on sa viezol taxíkom do svojej hotelovej izby, nemyslel na nič iné, len na to, čo nechával za sebou. Všetko to, od čoho teraz tak zbabelo utekal. Ale už nemohol inak.
A teraz už toho mal všetkého vyše hlavy. Potreboval už konečne niečo robiť. A práve preto bol tu. V tomto nádhernom meste. V Sorrento.

Auto zastalo a Trey vystúpil. Zhlboka sa nadýchol čerstvého morského vzduchu a mierne sa usmial. Hoci bol niekoľko tisíc kilometrov od svojho domova, cítil, akoby bol toto jeho skutočný domov. Taxikár mu pomohol vytiahnuť batožiny z kufra auta, vzal si peniaze a auto s rachotom odfrčalo preč.

Trey tam zostal stáť ako solný stĺp na okraji chodníka pred štvorhviezdičkovým hotelom a premýšľal či má naozaj vojsť dnu. Maličká časť neho si nebola moc istá jeho rozhodnutím. Blbosť, aby sa teraz obrátil a vrátil späť domov, pomyslel si. Bol predsa už tak ďaleko. Stále tomu nemohol uveriť.

Chytil teda veľkú cestovnú tašku do pravej ruky a malý červený batoh si prehodil cez plece. Prešiel cez presklené dvojkrídlové dvere hotelu do obrovskej haly. S nemým úžasom si prezeral miestnosť. Zem pokrýval luxusný červený koberec a biele steny zdobili nádherné maľby krajiny v drahých drevených rámoch. Uprostred sa vyjímal obrovský sklenený luster, ktorý osvetľoval priestrannú halu. Oproti vchodovým dverám bol oblý drevený pult, za ktorým stálo niekoľko recepčných v krémových košeliach, ktoré sa rozprávali s inými zákazníkmi.

Trochu roztrasene podišiel k jednej paní staršieho veku, ktorá práve nikoho neobsluhovala, tvár mala poznačenú jemnými vráskami a vlasy tmavej havranej farby boli miestami popreplietané šedivými odleskami.

Milo sa na Treya usmiala a povedala svoju dávno naučenú formulku: „Vitajte v hoteli Girasole, ako vám poslúžim?"

„Ehm, prosím, ja by som tu mal mať objednanú izbu." vykoktal zo seba.
„Vaše meno?" spýtala sa a začala niečo ťukať do počítača.
„Trey Allan." odpovedal a nervózne začal klopkať prstami o pult.
„Á áno, máte tu rezervovanú izbu č.112. Nech sa páči tu sú vaše kľúče. Na izbu vás už odvedie poslíček." na pult položila kľúče s okrúhlym dreveným príveskom s vyrytým číslom izby.
Rýchlo sa poďakoval a vzal kľúčiky do dlane. Pohľadom vyhľadal spomínaného poslíčka, ktorý ho mal odviesť k jeho izbe. Pokúsil by sa nájsť si izbu sám, no budova hotela bola obrovská a pravdepodobne by sa tam stratil. Keď konečne narazil pohľadom na toho koho hľadal, s úsmevom sa vydal k nemu.

Bol to nízky chlapík v čiernych nohaviciach a zvyčajnom červenom žakete s manžetovými gombíkmi. Na strapatých gaštanových vlasoch mal červenú čiapku so zlatým pásom, ktorá doplňovala uniformu.

Pevne uchopil jeho tašky a so slovami: " Následujte ma prosím." sa vydal po jednej z chodieb.

Keď konečne zastali pred dverami označenými číslom 112, poslíček s kamenným výrazom na tvári položil kufre predo dvere. Vzal si prepitné, ktoré mu Trey ponúkal a nechal ho stáť na chodbe samého.

Trey mal zrazu konečne po dlhom čase pocit, že je slobodný, že mu nikto nekontroluje každý jeho krok, že môže žiť konečne podľa seba.

Tak ľudia, dostala som nápad na nový príbeh :D Toto je zatiaľ len prológ a príbeh naplno rozbehnem, až keď dokončím Ver svojim snom. Dúfam, že sa vám bude páčiť ;D