Ciao bella!

5. časť

Trey zaklipkal očami a pokúšal sa zaostriť zrak. Izba, v ktorej sa práve nachádzal, bola zaliata slnečnými lúčami, a tak predpokladal, že je už neskoré ráno. Pokúsil sa posadiť, avšak v momente mu do hlavy vystrelila tupá bolesť. Trey zasyčal a zvalil sa späť do perín.

Tak takéto prvé ráno som nečakal, pomyslel si.

Keď už mal pocit, ze bolesť ako-tak ustúpila, vymotal sa z perín a posadil sa tak, že nohy si položil na zem.

Vtedy si všimol, že na sebe má stále oblečenie z predošlého dňa. Pošúchal si spánky, akoby mu to pomohlo rozpamätať sa na večer.

Rozospalo si zívol a porozhliadol sa po izbe. Od dverí izby viedla akási cestička tvorená z porozhadzovaných a pozhadzovaných predmetov. Keď Trey zalovil v pamäti, v mysli sa mu vybavil obraz, ako ho jeho noví priatelia odnášajú na izbu a po ceste vrážajú do všetkého naokolo.

Podľa všetkého, včerajší večer nedopadol tak, ako si ho Trey predstavoval.

S hlasným povzdychom sa postavil z postele a namieril si to rovno do kúpeľne, kde vykonal rannú hygienu. Keď sa vrátil z kúpeľne, hodil na seba nejaké oblečenie, ktoré vyhrabal z ešte nevybaleného kufra a vybral sa von z izby. Neporiadok nechal v pôvodnom stave, keďže momentálne nemal dosť síl a energie na upratovanie.

Ako chodiace telo bez života, sa prechádzal po chodbách a snažil sa nájsť cestu von z toho prekliateho hotelu. Veľmi dobre si uvedomoval, že alkohol mu z krvi ešte poriadne nevyprchal a jeho mizerný stav spôsoboval, že naňho chodby pôsobili ako spletité bludisko, z ktorého niet úniku.

Práve prechádzal jednou z chodieb, ktorá sa mu zdala presne taká istá ako tá pred tým, až si v duchu hovoril: „Alebo chodím stále po tej istej?“

V tom, ako osvietenie naňho zvolal povedomý hlas: „Zase ako jediný hneď zrána?“

V momente sa s úsmevom na tvári otočil k plavovláske, ktorá si ho s úškrnom premeriavala.
Vlasy, ktoré mala dnes voľne rozpustené, jej lemovali tvár, zatiaľ čo jej pohľad zvedavo blúdil po Treyovi.

„Ahoj Verona! Čo ty tu?“ jeho úsmev sa ešte viac rozšíril a Trey sa pokúšal ignorovať nepríjemný pocit v žalúdku a bolesť hlavy.

„Pracujem.“ Zasmiala sa a zaštrngotala zväzkom ķľúčov, ktoré držala v rukách a následne ním odomkla dvere, o ktoré bola dovtedy opretá.

Trey si až teraz uvedomil, kde sa nachádzajú.

„Tak ideš dnu?“ usmiala sa naňho a vkročila do baru.

„Ja.. A-áno... Vlastne preto som tu, nie?“ nervózne sa zasmial a na sledoval jej príklad.

Ignoroval fakt, že sem vlastne vôbec nemal v pláne prísť, pretože takto aspoň mal spoločnosť a nemusel byť opäť sám.

Vnútri baru vládlo temné prítmie a jediné svetlo dnu prenikalo pomedzi staré žalúzie, ktoré Verona hneď poodostierala, zatiaľ čo Trey jej ochotne pomáhal poskladať stoličky zo stolov na svoje miesta. Obaja sa pri tom smiali a Trey mal pocit, akoby sa poznali veky a nie... jeden deň.

„Takže ste sa včera bavili?“ uškŕňala sa Verona sediac vedľa Treya na barovej stoličke.

„Aby som bol úprimný,“ Trey sa nachvíľu odmlčal a sledoval ako sa Verona načiahla za pult a obom im doliala do skleničiek, „moc si z toho nepamätám. “

Verona sa zasmiala a odhalila rad jasných bielych zubov, ale nie tak silene, ako bol Trey zvyknutý od svojich bývalých priateľov, ale skutočne. A Trey sa smial tiež. Je to poprvý krát, čo sa úprimne zasmial po veľmi dlhej dobe. A bol to dobrý pocit.

„Vieš čo je zvláštne?“ Verona sa zatočila na barovej stoličke ako dieťa, ktoré práve objavilo túto magickú funkciu stoličiek.

„Čo?“ Trey sa zoširoka usmieval.
Celý čas nespúšťal zrak z veselej dievčiny pred sebou.

„Ty!“ Verona doňho štuchla prstom a zasmiala sa.

„Ja?“ podvihol obočie no z tváre mu nezmizlo pobavenie.

„Áno, ty. Si zvláštny.“ pokývala hlavou.
Jej jasné zelené oči si ho so záujmom prezerali.

Trey sklonil hlavu a zrak uprel do zeme.

„Ale to je dobre!“ vyhŕkla rýchlo.

“Teda, páči sa mi to.“ dodala s úsmevom.

Trey sa na ňu pozrel a úsmev jej opätoval. Nechápal ako mohla byť Verona taká uvoľnená. Napriek všetkému čo vypili, Trey bol napätý ako strunka. Byť uvoľnený asi nepatrilo na zoznam vecí, ktorých bol schopný.

„Odkiaľ vlastne si?“ spýtala sa Verona so záujmom.

„Odkiaľ som? Nuž, prečo sa pýtaš?“ odpovedal jej vyhýbavo.

„Len tak. Vieš, vlastne o tebe nič neviem.“ nachvíľu sa zamračila, no potom sa na jej tvári opäť objavil úsmev a ona naňho opäť uprela pohľad.

„Môj doterajší život bol hrozná nuda. Vlastne som skoro vôbec nežil, kým som sem prišiel. Tu sa konečne niečo deje.“ Trey sa usmial.
Vo vyhýbaní sa odpovediam bol skvelý. Za tie roky, čo musel žiť s tými ľuďmi, ktorých nazýval rodinou a priateľmi, si to už stihol nacvičiť.

Verona vykúzlila široký úsmev a so smiechom pokrútila hlavou.

Ahojte! Konečne, po snáď nekonečne dlhej dobe pridávam novú časť!!! Tomuto príbehu som sa doteraz moc nevenovala, a ani teraz neviem čo a ako, no dúfam, že budem mať čas :) No zatiaľ nič nesľubujem.
Niki ♥