Luke Hort [DOKONČENÉ]

2. Kapitola

Keď som taká dobrá k vám, dám ešte jednu kapitolu dnes ^^ prajem príjemné čítanie ❤️
Miminnie305

Na obrázku je Carly

,,Každým rokom, vyberieme jedného, ktorý je najlepší z celej školy. Tentoraz to je pán Luke Hort," po príhovore riaditeľky v obrovskej hale, plnej študentov sa zdvihol jeden z nich a vystúpil na pódium za ňou. ,,Niečo vám zarecituje z jeho tvorby, ukáž sa," pustila ho k mikrofónu.

,,Tak, prváci. Neviem, čo vám povedať," utrel si imaginárne slzy. ,,Určite sa vám bude škola páčiť, nielen kvôli láskavým učiteľkám, ale aj kvôli žúrom, ktoré tu robievame," všetci začali tlieskať a kričať, až na mňa. ,,Je čas aby som zarecitoval básničku o čvirikajúcich vtáčikoch a vrátil sa do triedy," vybral si z vrecka papier a začal čítať. ,,Sedeli sme na najromantickejšom mieste, kde sme len mohli byť. Všetko okolo nás bolo zahalené do čiernej temnoty. Na hladine jazera sa odrážalo svetlo mesačného svitu, jediný zdroj svetla. Prisunul som si ju bližšie, načo sa zľakla," pokračoval ďalej, ale túto scénu som už počula. Na Wattpad, You are my dream. ,,To je všetko, tak teraz aby som šiel, ale ešte predtým než odídem mám niekoho zavolať na pódium. Hlási sa niekto?" Poobzeral sa po hale, ale nikto zo asi sto študentov nezdvihlo ruku. ,,Tak si vyberiem sám," v duchu som sa modlila, aby som to nebola ja. ,,Takže si zavoláme pána," v tej chvíli sa mi uľavilo. ,,Alebo radšej slečnu!" Čože?! ,,Tam!" Ukázal na našu triedu. Jedno dievča sa postavilo a mne odľahlo. ,,Počkať," zasmial sa. ,,Tá s fialovými vlasmi," všetci pozreli na mňa a mne sa rozbúchalo srdce o sto šesť. Ruky a nohy sa mi triasli od nervozity. Prehltla som nasucho. ,,No ideš?" Všetci na mňa pozerali. Pokrútili som hlavou a rukou si zakryla tvár. ,,Si na škole, kde sa musíš vedieť prejaviť a presadiť si svoje, takže ideš!" Keď videl, že to nemá cenu, povzdychol si. Zrazu zliezol z pódia a smeroval k nám. Nie, nie!

,,Ja nikam nejdem!" Ohradila som sa, keď ma ťahal za ruku.

,,No poďme!" Zakričal na mňa a usmial sa. Nakoniec ma vytiahol hore. Začala som zmätkárčiť. ,,Máš nejaké papiere s textom?" Opýtal sa ma. Pokrútila som hlavou záporne a myslela si, že mi dá pokoj. ,,Máš, videl som ťa," šepol mi do ucha, aby to nikto nepočul. Zobral mi vak z chrbta a začal sa v ňom prehrabávať, čo si myslí, že robí? Vytiahol môj notes a otvoril ho. ,,Keď sa hanbíš, tentokrát to prečítam ja," začal čítať moje texty. Sakra!

Pozrela som mu do očí a uvidela v nich iskričky, ktoré nakoniec vzbĺkli a mňa zasypal bozkami. Bola som plná radosti a lásky. Túžila som po ňom a on po mne...
Naše cesty sa stretli na križovatke a odtiaľ zmenili smer, na spoločnú cestu za budúcnosťou. Odtiahol sa odo mňa a do ucha pošepkal vetu, ktorá ma zahriala pri srdci. ,,Už nikdy sa ťa nevzdám."
Spoločne sme zažili nádherný večer v nočnom Miami, ktoré bolo osvetlené len pouličnými lampami a mesačným svitom.
Pozrela som sa na oblohu, kde sa nachádzali dve malé hviezdičky osamote. Spomínam si, keď mi hovorieval o tom, keď sú len dve hviezdy na oblohe. ,,Vždy, keď nájdeš dve hviezdy osamote v šírom vesmíre, vtedy si našla lásku a pokoj."

Predychávála som každé písmenko, slovo, vetu, odsek. Srdce mi búchalo ako o život. Tep sa mi zvýšil, krv mi prúdila rýchlejšie ako inokedy. Stála som tam ako prikovaná k zemi, bez možnosti úteku. Ako keby ste boli na vrchu Mont Everestu a vy by ste sa pošmykli na klzkej skale. Neviete, či spadnete alebo sa udržíte. Otočil sa ku mne a podal mi papierik, za sprievodu malého potlesku.

,,Nie je to najhoršie," podal mi papierik.

Usmiala som sa na neho a všetky veci si zobrala do jednej ruky. Utekala som, čo najďalej od toho pódia, učiteliek, študentov a od neho. Každý krok, ktorý som spravila som ucítila v bruchu ako pichnutie. Predstavte si, že ide niekto vedľa vás a špendlíkom vám pichá do brucha. Pichne vás, vyberie a opakuje. Sadla som si na lavičku pred halou a dýchala čerstvý vzduch. Myslela som si, že za mnou príde nejaká učiteľka, ale žiadna neprišla. Ľahla som si na lavičku a pozorovala mraky. O chvíľu, ale prišiel on. Vytrhol ma z rozmýšľania.

,,Ahoj," pozdravil ma a prešiel okolo mňa. To bolo celé.

Vstúpila som do haly, kde sa už všetci študenti balili a chystali sa na obed. Otočila som sa na päte a išla do jedálne. Mohla mať najmenej päťsto miest na sedenie. Bola rozdelená na dve časti. Hore, na menšej ploche boli prestížnejší ľudia a dole obyčajní. Usúdila som to z toho, že hore boli samé horenosy a dole ľudia, ktorý sa bavili o všetkom. Steny boli bielo-modré. Zvláštna kombinácia farieb do jedálne. Medzi horenosmi som našla aj toho chalana. Sadla som si pod schodmi, kde nikto nebol. Iba som rýpala do jedla a skúmala, čo by to mohlo byť. Mäso mi najprv pripomínalo rybu, potom kura, kačicu, hydinu, ale nakoniec to boli morčacie prsia. Skvelé obedy. Odniesla som tácku do nerezovej ,skrine' a vyšla z jedálne. Namierila som si to do parku. Najprv som sa prechádzala po chodníčkoch a potom našla za posiatou stenou ružami, jazierko. Vedľa neho bol samotný strom a na jednej z haluzí mal pripevnenú pneumatiku. Vysadla som na ňu a vybrala si zošit.

Tom ma vzal na prechádzku parkom. Sadli sme si na lavičku a rozprávali sa o všetkom možnom. Iba počúvať o autách z jeho úst sa zdalo byť zaujímavejšie ako pozerať na TopGear. Vedel všetky modely Ferrari, Maseratti, Lexusu, Audi alebo aj Jeepu. Bol to blázon do áut, ako každý chlap.

Zavrela som zošit a všetko hodila na zem. Zavesila som sa na koleso dole hlavou a tak sa húpala ako bláznivá. Zavrela som oči a nechala sa unášať melódiou vody a šušťania lístia. Rozpažila som si ruky. Cítila som sa voľná a šťastná.

,,Ujde to," povedal pobaveným hlasom a ja som skoro spadla. Na poslednú chvíľu som sa zachytila rukami o lano.

,,Chceš aby som bola mŕtva?!" Zhúkla som po ňom a postavila sa na zem.

,,Vieš aj hovoriť, zázrak," o čo mu ide? ,,Nečakal som, že tvoje prvé slová ku mne budú o smrti," zasmial sa a čakal, čo poviem.

,,Ty si aj čakal, že budem s tebou hovoriť?" Zobrala som si veci zo zeme a pozrela naňho.

,,A prečo nie?"

,,Prečo áno?" Išla som mu zobrať zošit z ruky, ale uhol. ,,Vráť mi ho," naliehala som.

,,Chcem sa ešte pozrieť," ukázal svoje biele zuby a začal si ho čítať.

,,Nie, nie," Pozrela som naňho so zdvihnutým obočím.

Podal mi zošit a povzdychol si. Okamžite som si ho dala do vaku. Otočila som sa smerom k jazierku a zahľadela sa na odraz v ňom. Zavrela som oči a v hlave sa mi premietol obraz.

,,Vrátime sa o hodinku," oznámila mi mama. ,,Maj sa," usmiala sa na mňa a naposledy pozrela, než zavrela dvere. Otec na ňu čakal v aute. Sledovala som ich cez okno, keď odišli išla som si prečítať knihu do izby. Jedna hodina, dve hodiny a oni nikde. Zaspala som v posteli s knihou v ruke. Ráno som sa zobudila a bola prichystaná ísť do školy. Ale stále neboli doma. Vstúpil do mňa strach. Aj by som niekomu zavolala z rodiny, ale jediného, ktorého sme mali bola teta a jej manžel s dvoma deťmi, ktorý bývali vo Švédsku. Mali finančné problémy. Do školy som ani nešla a celý deň presedela v mikine na chodbe, pri dverách. Bolo sedem hodín večer, zazvonil zvonček. Okamžite som sa postavila a chcela objať mamu. Otvorila som dvere a v nich stál asi dvadsaťročný chlap, v čiernom oblečení.

,,Carly Madison Grace?" Opýtal sa. Prikývla som, nechápala som čo sa deje. ,,Tvoji rodičia mali ťažkú autonehodu," po týchto slovách sa mi slzy hrnuli na povrch. ,,Bohužiaľ, nedalo sa nič robiť. Úprimnú sústrasť," začala som plakať ako malé decko.

Jedna slza sa dostala na povrch. Kotúľala sa po mojom líci. Rýchlo som si ju utrela, keď sa ma dotkol. Dotyk. Netreba znova pripomínať, prečo ma to tak zaskočilo. Otočila som sa na neho, ponúkal mi cigaretu, ktorú som odmietla. Mykol plecami a schoval balíček. Zapaľovačom si zapálil cigaretu a potiahol si. Prehodila som si vak cez plece a pomaly odišla. Snažil sa ma zastaviť, ale nevyšlo mu to. Dotyk. Chytil ma za rameno. Musí byť taký dotieravý? Mykla som plecom a tak sa dostala z jeho ,zovretia'.

,,Hej, hej, hej!" Utekal za mnou aj s cigaretou v ruke.

,,Nechaj," šepla som a odišla z parku. Potom ma nezastavoval. Neviem, o čo mu išlo, ale nejako to nechcem ani vedieť....