Princess in real life

†Sleeping Beauty

„Žili štastne až do smrti," zaklapla knižku a porozhliadla sa po nadšených tvárach detí.

„Anóó!" zajasali nadšene. Len sa usmiala a založila knihu medzi ostatné. Deti sa pomaly porozchádzali a aj ona si to namierila domov.

Žila len s otcom a mladšiou sestrou. Boli veľmi milá rodinka, no podľa nej až príliš.
Dali si skákať po hlave. Nikdy nedokázali povedať nie. Vždy boli v ústraní.
Tak to bolo aj v škole. Tam naštastie mala partiu kamarátok, a nepotrebovala žiadne ďalšie. A mala priateľa. Čo bolo trochu nezvyčajné, keďže nepatrila medzi zazobané deti. A Eric bol zazobané dieťa.

Nikdy jej nedával najavo lásku. Nehovoril jej sladké slová a nechodil jej po nociach hádzať kamienky do okna.
Brával ju na párty alebo niekde von, aj napriek jej protestom. Mala však štastie. Eric sa za ňu hanbil. Teda aspoň tak jej to raz povedala Darcy.
Minulý rok zmaturovala a potom odišla niekde študovať. Nikto nevie kam. No nikoho to ani nezaujímalo.

„Som doma!" zakričala na celý dom a hodila kľúče do košíka.

„Ahoj, zlatíčko," privítal ju otec aj s otvorenou náručou, do ktorej sa hneď vrhla.
Mala rada otcove objatia. Vlastne ich priam milovala!
To bola jedna z vecí, na ktoré sa tešila keď príde domov. Ďalšia bola jej mladšia sestra Dan.
Hoci bola mladšia, niekedy jej pripadala ako staršia, skúsenejšia sestra.

„Ako bolo v škole?" pohladil dcéru po líci.

„Celkom fajn," usmiala sa.
Potom jej otec hovoril o zážitkoch z práce. Počúvala ho rada. Jeho hlas ju upokojoval.
Vždy keď ju Eric odmietol, alebo jej ublížil šla za ním. Za svojím otcom. Spoločne na neho ponadávali a viedli dlhé debaty až do noci, hoci obidvaja vedeli, že sa s ním nerozíde.

|Na druhý deň ráno|

V noci ani nachvíľu nezažmúrila oka. Neustále sa prehadzovala alebo snila s otvorenými očami. Keď sa zobudila, mala zlý pocit. Alebo zlé tušenie? Nevedela ako to nazvať, no cítila sa zle. Akokeby čakala kedy umrie.

„Si v pohode?" opýtala sa jej ustarostene sestra.

„Áno, len ma trochu bolí hlava." zaklamala. Nič ju nebolelo. Len na srdci ju ťažil ten zlý pocit.

„Aha," hlesla jej sestra, hoci veľmi dobre vedela, že to nebude tým. No dúfala, že sa sestra dá dokopy a nič zlé sa nestane.

Rozlúčila sa s otcom, aj sestrou a vydala sa na cestu do školy. Naneštastie po ceste stretla partiu zmachlených spolužiačok.

„Pozrime sa kto ide!" zvolala ich vodkyňa. No ona ich ignorovala. Nie je tu nato, aby sa bavila so sockami.
Ani si neuvedomila, že partia je pri nej až nebezpečne blízko.

Začali jej niečo hovoriť. Teda urážať a strápňovať. Zrazu však do nej začali strkať.

Začala sa brániť.

No to nestačilo.

Aj tak skončila pod kolesami auta.

Lekári predpokladali, že sa zobudí do týždňa. Hoci zázrak bolo už len to, že prežila.
N

o ona sa nezobudila.
Ani do mesiaca.
Ani do roka.

Eric za ňou chodila každý deň. Položilo ho to na dno. Dovtedy si neuvedomoval čo má rovno pred sebou. Každý deň sa s ňou rozprával. Každý deň ju hladil a usmieval sa na ňu. Rozprával jej vtipy, aby sa v kóme nenudila.
Hoci to bolo pre neho ťažké. Žiť s pocitom, že človeka ktorého miluješ máš pred sebou, no nemôžeš ho objať, pretože by na to mohol umrieť.
Vlastne ju mohol pobozkať, no musel by sa zmieriť s neopätovaným bozkom.

A čo jej rodina?
Otec to bral pokojne, hoci vo vnútri bol zlomený. Rovnako aj jej sestra. Prišli už o dvoch členov rodiny. Dva krát boli zlomený, sklamaný a na dne.

Po piatich rokoch to lekári vzdali. Mali chuť vzdať to oveľa skôršie, ale jej otec ich vždy presvedčil.

Lekári už mali všetko nachystané. Traja boli vo vnútri izby, a ďalší dvaja vypisovali papiere.
Jej otec, sestra a ani Eric neprišiel. Všetci už mali svoj vlastný nový život, bez nej.

„Môžem?" opýtal sa muž v bielom a chystal sa odpojiť dýchací prístroj.

A ona

otvorila oči.

|The end|

Venované Hazzie_Styles :)

[Part 3]