Love isn't always fair ~ Teddy and Victoire

1. Kapitola

Teddy

Sedel som na parapete v našej klubovni. Dažďové kvapky bubnovali na okenný rám. Bolo ťažké ignorovať všetky rozhovory v miestnosti. Chrabromilčania boli vždy veselý a ukecaný. Nemôžem povedať, že by som ich nemal rád ale mnohokrát som si navrával, že sem ani nepatrím. Možno to bolo spôsobené len mojou túžbou po rodine, tu ju mali všetci. V Slizoline bolo omnoho viac sirôt. Viem, že moji rodičia by zo mňa nemali radosť, keby som sa tam dostal, a to som ich ani nepoznal. Pre mnoho čarodejníckych rodín je to najhoršie, čo sa môže stať, samozrejme v dobe, kde už Temný Pán nejestvuje. Ale ja to celkom nechápem, je to taktiež jedna z fakúlt tak prečo ju odsudzovať?

Ďalším dôvodom, prečo by mi tam bolo lepšie je ona. Victoire. Nemusel by som sa na ňu pozerať, každý deň ju obchádzať a dúfať, že si ma aspoň raz všimne. Neviem, či je to ešte stále láska, viera v lepšie alebo už len čistá nenávisť.

Neviem, čo si myslí ona, ale viem, že moje pocity a city nezdieľa. Párkrát som sa jej snažil prihovoriť ale videl som iba jej nezáujem.

Najviac ma ranil náš posledný rozhovor, ak sa to tak dá nazvať.

Expres bol hrozne preplnený, ako v každý prvý školský deň. Je však oveľa ťažšie nájsť si miesto, keď ste sám. Zbadal som jedno, sedela v ňom sama.
S veľkou nádejou som otvoril posuvné dvierka a snažil sa nenarobiť príliš veľký rachot.
„Ahoj", usmial som sa na ňu.
„Teddy? Čo tu robíš?", pozrela sa na mňa spýtavým a zároveň vystrašeným pohľadom.

„Hm, chcel som sa opýtať, či si môžem prisadnúť, keď už si tu sama a ja som nikde inde nenašiel miesto, tak ak ti to nebude prekážať..."

„Och, nie. Teda nie, nemôžeš tu sedieť. Teda mohol by si tu sedieť ale Albus, Rose,..."

„Jasné, chápem.", nenechal som ju dokončiť vetu, bolo to odo mňa trochu drzé ale tu mi v ten moment neprekážalo, „Tak sa teda maj a pozdravuj...ich.", usmial som sa na ňu a vypochodoval z kupé, ona nepohla ani brvou.

Vybral som sa hľadať si miesto na druhý koniec, videl som Scorpiusa, zakýval mi, bol obklopený spolužiakmi zo Slizolinu.

Vrátil som sa k Chrabromilskej strane, keď som prechádzal okolo kupé, v ktorom sedela Victoire videl som ako už všetky Potterovské a Weasleyovské deti sedia na svojich miestach a všetci si spolu veselo štebotajú. Koho by to nezamrzelo.....

A teraz, sedím v klubovni a vidím, ako sa to isté deje zas a znova. Ani ma nevníma. Cítim sa ako nepotrebná rastlina, ktorá stojí v rohu preplnenej miestnosti ale nikto si ju nevšíma, nikto sa o ňu nestará, pretože každý je príliš zaujatý sám sebou a ostatnými. Ona nikdy nebude vedieť, aký je to pocit. Ale doprial by som jej to, aspoň na chvíľu. Aj tak ju ľúbim.

Victoire

„Victorie? Haloo?"

„Čo, čo? Deje sa niečo?", hodila som zmätený pohľad na Rose.
„Preberali sme návrhy na nové habity. Čo si o nich myslíš ty?", odrapotala rýchlo Rose.

„Habity? O čom to hovoríš?", v skutočnosti mi boli úplne ukradnuté nejaké habity.

„Vic deje sa niečo?", pozrel na mňa vážnym pohľadom Albus.

„Nie. A nevolaj ma tak. Prosím.", odvetila som a znova ich ignorovala.

Rozhliadala som sa po klubovni a hľadala nejaký kútik, kde budem sama. Na parapete som zbadala Teddyho. Vyzeral dosť vyčerpane, alebo skôr smutne.

Mnohokrát som premýšľala, prečo som sa k nemu nesprávala lepšie. Prihováral sa mi, ja som ho vždy odbila. Prechádzala som okolo neho ako okolo ducha. Niekde v hĺbke duše som sa za ním chcela rozbehnúť a objať ho. Ale konala som inak, ako som chcela.

Tvárila som sa, že ho nepoznám, teda ani som nemusela. Naozaj som ho nepoznala, ale možno by som ... Nie. Bolo by to nevhodné.

Bože Victoire! Prečo sa raz nemôžeš správať tak, ako ti srdce káže? No, to je trocha prehnané, ale vážne by som ho chcela spoznať. Naše rodiny sa poznali, priatelili sa, tak prečo v tom nepokračujeme?

Problém je aj v tom, že o Teddym sa nikto nikdy nezmienil. Párkrát som sa Albusovi snažila naznačiť, prečo je to tak, veď na koniec Albus, slávny Albus Potter pozná snáď celú fakultu. Ale Teddyho nie. Prečo je to tak ? Prečo sa nikto nezaujíma o toho chlapca s modrými vlasmi a nesmelým úsmevom? Pretože ja áno.

Neochotne som sa postavila z vyhriatej sedačky a zamierila k oknu.

„Nemala by som to robiť", šepkala som si sama pre seba.

Sedel tam, ani sa nehol. Jemne som mu prstom poklopala po ramene. Pomaly otočil hlavu, zreničky sa mu rozšírili a vlasy zmenili na ohnivú červenú guľu.

„Ahoj, Teddy.", usmiala som sa.

Ahojte :)

Začala som písať nový príbeh, pretože mi prišiel ako úžasný nápad. Kedže je to moja prvá FF tak je to zatiaľ v štádiu pokusu, tým pádom by som bola veľmi rada, keby ste vyjadrili svoj názor :)

PS: túto časť venujem nedočkavej čitateľke vix_green94 :3 enjoy darling :)

-darkangel