Love isn't always fair ~ Teddy and Victoire

4. Kapitola

Teddy

Musel som za ňou ísť, musel som sa predsa ospravedlniť. Nečakal som, že ju to poteší, ale skúsiť som to musel. Povedal som Scorpovi nech ma počká na chodbe, ktorou sa prechádza na ihrisko. Nenamietal, vždy ma chápal. Možno aj on raz bude v podobnej situácii a ja len prikývnem a odoberiem sa preč, aby sa on mohol porozprávať s človekom, za ktorého by položil aj život.

„Teddy", povedala, keď som k nej podišiel a ja som sa musel usmiať.
Moje meno znelo spomedzi jej pier tak vznešene, priam sa nieslo vzduchom až k mojím ušiam.

„Victoire.", snažil som sa jej meno vysloviť s podobným pôvabom, to však nebolo treba, znelo krásne samo o sebe, „Prišiel som sa ti ospravedlniť za to, ako som sa k tebe správal. Veľmi ma to mrzí a dúfam, že by som mohol napraviť ....", nevedel som ako vetu dokončiť, použiť slovné spojenie „vzťah medzi nami" sa mi zdalo veľmi unáhlené a nepravdepodobné, že by sme sa v takej situácii niekedy ocitli.

„Nemáš sa za čo ospravedlňovať. Povedal si mi len pravdu.", sklonila hlavu a jemne zažmurkala, akoby sa jej slzy hrnuli do očí, "Doteraz som ťa obchádzala, nevšímala si ťa a zrazu sa ti začnem prihovárať? Mne by to naštvalo rovnako ako teba.", hovorila mi z duša, ale ona všetko videla inak ako ja. Ona sa cítila previnilá za to, že ranila človeka, ktorého ani nepoznala ale ja som cítil, ako sa mi do srdca vracia láska a to bolelo omnoho viac.

Nevedel som, čo jej povedať, a tak som tam len ticho stál a prizeral sa ako vzlyká.

„Čo keby sme to uzavreli?", pozrel som sa na ňu pohľadom plným nádeje a ona zdvihla hlavu a zadívala sa mi do očí, ktoré iste menili farbu ako o život.

„Ako to chceš uzavrieť, Teddy?"

„Jednoducho."

Victoire

„Ahoj, ja som Teddy. A ty si?", naširoko otvoril oči a nepatrne sa na moment usmial.

Chvíľu som premýšľala, zhodnocovala som situáciu, nakoniec mi to prišlo ako fajn nápad.

„Victoire. Teší ma.", utrela som si zaslzené oči a potriasla jeho rukou. Jeho dlaň bola taká veľká, že som mala pocit, že ma ňou môže celú prikryť a ukryť ma pred celým svetom.

Chcela som tú teplú dlaň stískať naveky.

„Takže Victoire, čo to tu máš za knihu?", začal zdanlivo nevinnú konverzáciu.

„Och, to je moja obľúbená.", zdvihla som knihu, pohladila obal, tak ako to robím vždy a podala mu ju, „Je z muklovského sveta, mám ju od môjho dedka, mulklovia ho fascinujú.", povedala som, ako by to bola úplne bežná vec. Pozrela som sa na neho, ako knihu pretáča v rukách a uvedomila som si, že je naozaj iný. V rannom slnku sa jeho modré vlasy leskli a menili odtiene, bolo to nevídané a zároveň krásne. Všimol si, že na neho dívam, zahľadel sa mi do očí. V tom slnko vystúpilo tak vysoko, že mi vypaľovalo pohľad. Musela som odvrátiť zrak, dúfala som, že on si to nevyložil inak.

„Rád som ťa spoznal, Victoire.", s týmito slovami sa postavil a odpochodoval za Scorpiusom.

„Aj ja teba Teddy Lupin, aj ja teba.", šepkala som, no on už tam nebol.

Teddy

Neviem, prečo som tak zdupkal. Možno som naozaj také monštrum, že pri pohľade na mňa musí odvracať zrak. Neviem ani to, či bude vhodné sa znova rozprávať, či ona bude chcieť. Potešilo ma však, že sa so mnou bola ochotná aspoň chvíľu rozprávať, potešilo ma to ako nikdy. Ale nemôžem to robiť, nemôžem byť „ten divný" s „tou obľúbenou".

Veľmi ma bolelo, keď plakala, keď plakala kvôli mne a mojej čírej sprostosti.

Chcel som ju objať, ale to by znamenalo, že už na mňa nikdy ani nepozrie, nie to prehovorí.

„Tak čo?", vítal ma s natešeným výrazom tvári Scorp.

„Čo by malo byť? Nebudem predsa obťažovať niekoho, kto pri pohľade na mňa odvracia zrak.", urazene som odrecitoval a dúfal, že to v skutočnosti nie je pravda.

„Ale no tak, Teddy.", slabo sa zasmial, „nemôžeš byť predsa taká citlivka, možno v tom bolo niečo iné, len jej niečo padlo do oka alebo ....."

Nevydržal som to počúvať ,zdrapil som Scorpa pod krk a pritlačil ho ku kamennej stene.

„Ja že som citlivka!? Ja!?", vrieskal som mu do tváre a vôbec som nevedel, čo to tu stváram.

„Scorp povedz mi, ako inak sa mám správať, keď jediná osoba, ktorú ľúbim odo mňa odvracia zrak! Ako!?", uvoľnil som zovretie, pustil Scorpa a dopadol som na zem.

„Povedz mi, povedz mi ako mám žiť, keď mám srdce plné lásky ale nemôžem ju nikomu dať?", rozvzlykal som sa a na zem dopadla jedna slaná kvapôčka. Teraz som sa naozaj cítil ako citlivka. Pozrel som na Scorpiusa, šúchal si hrdlo a v tvári mal nečitateľný výraz.

„Neviem, čo to tu stváram."

„Áno, momentálne sa správaš ako baba. Takže ak ťa už prešla tvoja „babská chvíľka" tak by si sa mohol postaviť a zamieriť so mnou na šálku teplej čokolády, čo ty na to?", prihováral sa mi tak starostlivo, akoby celá moja existencia závisela od jeho starostlivosti.

„Ďakujem."

„To priatelia robia."

Zamierili sme do jedálne a ja som cestou o všetko premýšľal. Myslím, že by som sa na to mal vykašlať. Vždy keď mám možnosť byť pri nej pohnojím to. Je čas prestať sa tým trápiť a sústrediť sa na niečo iné, bude to ťažké ale zvládnem to.

Posadili sme sa za veľký stôl, ktorý sa ťahal pozdĺž celej jedálne. Na stole stáli dve šálky, plné horúcej sladkastej tekutiny z ktorej sa parilo.
„Ako si to..", začudoval som sa a musel som sa pousmiať na Scorpovou všestrannosťou, je vážne trieda.

„Vážne si nikdy nečítal knihu „Ako prežiť na Rokforte" ?", obaja sme sa zasmiali a hodnú chvíľu sme si vychutnávali teplú čokoládu a nekonečné ticho s občasným chlipkaním.

Scorpius sa na nič nepýtal, a to mi vyhovovalo. Iba ja, on a horúca čokoláda, tak ako kedysi.

Victoire

Je rad na mne, ospravedlniť sa. Ale má to vôbec význam? Karta sa otočila, on je ten, ktorý ma nepotrebuje.