Love isn't always fair ~ Teddy and Victoire

3. Kapitola

Teddy

Prvým prekvapením bolo slnečné počasie. Včera som si naplno vychutnal dážď a dnes znova pripekalo, pripekalo v rámci tunajšieho a v rámci toho, že bola jeseň.

Ako prvé som sa mal dostaviť na hodinu Obrany proti Čiernej Mágii, no pred tým si ešte vychutnám teplé raňajky, keď už nič iné. Pripravil som si učebnice a pobral sa do jedálne. Nebol nikto, na koho by som mal čakať, nakoľko v izbe so mnou býval len tichý Tom z muklovskej rodiny a nikoho iného som tu vlastne nepoznal. Jasné, Scorpius, ale on so mnou nemôže byť stále, keďže nie je Chrabromilčan. Asi som naozaj mal byť radšej v Slizoline.

Je to dosť detinské takto nás oddeľovať podľa fakúlt, ale myslím, že s tým už nič nenarobím. Na chodbe už rozvoniaval teplý chlieb, sladký med a horúci čaj. Nikto tu zatiaľ nebol. Tak ako obyčajne. Sadol som si za chrabromilský stôl, ktorý sa prehýbal pod váhou toľkého jedla a pustil sa do jedenia. Vychutnával som si to ticho a dúfal, že to potrvá naveky.

Započul som slabé klopkanie topánok o kamennú dlažbu.

Scorpius.

„Ránko Ted.", usmial sa a prisadol si ku mne. Zobral chlieb a začal ho natierať maslom.

Neodtŕhal som oči od svojho, no Scorp už vedel, že niečo nie je v poriadku.

„Ted...", nenechal som ho dopovedať a prekvapenému Scorpiusovi som skočil do reči, „Prihovorila sa mi.", pozrel som sa mu do očí a videl som v nich súcit, „Prišla a pýtala sa, či sa nechcem porozprávať.", vrátil som sa späť k jedeniu, nechcel som to viac rozoberať, Scorp presne vedel, ako sa cítim.
„Chceš sa o tom...."

„Nie.", odsekol som a pokračovali sme v tichých raňajkách.

„Teddy Remus Lupin, oznamujem ti, že dnes, dnes, môj milý, sa ulejeme.", víťazoslávne vyhlásil Scorp a nahodil ten svoj oslnivý úsmev, z ktorého mu každý padá k nohám. Počul som, že sa podobá svojmu otcovi, keď bol v jeho veku.
„Ak sa ma týmto snažíš rozveseliť či rozptýliť, záškoláctvom,", vážne som sa na neho pozrel a zdvihol nos, „tak drahý Scorpius, náramne sa ti to darí.", skúsil som napodobniť ten jeho úsmev.

„Toto je ten Teddy, ktorého poznám.", úprimne sa usmial a položil mi svoju teplú dlaň na rameno.
„Aj ja som rád, že je späť."

„Tak teda navrhujem aby sme vynechali Herbológiu, čo ty na to?"

„V poriadku, prvá je Obrana, to vynechať nesmiem a potom som celý len tvoj!", zvodne som na neho žmurkol.
„Lupin, to vyznelo strašne. Desíš ma.", povedal s falošným strachom v tvári.

„Tak toto keď mi povie nepriamy Slizolinov potomok.", zatváril som sa vážne no vzápätí sme obaja vybuchli do hurónskeho smiechu.

Victoire

Po prebudení som sa cítila, akoby som celú noc prebdela. V izbe už nikto nebol, Rose sa asi rozhodla, že ma nechá spať, keďže pravidelne ma budí ona. Mohla ma radšej zobudiť, teraz budem musieť vynechať raňajky. Ale v žalúdku mi tak hrozne škvŕkalo.

Zhodila som zo seba ťažkú prikrývku a nohy mi dopadli na studenú zem, toto na našej izbe naozaj nenávidím. Jedným očkom som pozrela na rozvrh: Elixíry, druhú hodinu mám voľnú, ďalej Obrana, Metlobal... uf, to zas bude deň.

Rýchlo som si obliekla habit a už som letela dole schodiskom. Do učebne som dorazila na poslednú chvíľu a sadla si do zadnej lavice. Rose už spolusediacu mala, tak som sa na ňu len usmiala a už aj som vyťahovala učebnice a zošity.

Elixíry mám vo svojej podstate rada, ale je len veľmi málo toho, čo by som o nich nevedela, takže na hodinách sa obvykle len nudím.

Hodina uplynula celkom rýchlo a ja som sa ani nenazdala a hnala som sa po preplnenej chodbe.

„Victoire! Hej!", počula som, ako za mnou niekto kričí. Ten niekto bol ďaleko. Prešla som k výklenku na kraji chodby, ktorý oddeľoval chodbu od školského dvora.

O chvíľu sa ku mne prihnala udychčaná Rose.

„Hm?", pozrela som sa na ňu nechápavým pohľadom, už som chcela byť na ihrisku, mám predsa voľnú hodinu a tam sa mi najlepšie premýšľa.

„Len som sa ťa chcela opýtať, kam sa tak náhliš nič...."
„Rose to vôbec nie je tvoja starosť. Mám predsa voľnú hodinu, môžem ísť kamkoľvek sa mi zachce. A ďakujem, že si myslela na moje duševné zdravie a nechala ma ráno spať ale nabudúce by si radšej mohla myslieť na môj žalúdok a zobudiť ma. Vieš, nie si jediná, kto nerád vynecháva raňajky. Maj sa Rose.", otočila som sa na päte a nechala ju tam stáť v dave detí náhliacich sa na každý smer.

Bolo asi prehnané takto sa na Rose vybúriť ale doteraz som bolo vždy len milá a zadržiavala v sebe všetok nahromadený hnev. Ale viac ako človeka, na ktorom som sa mohla vybúriť, som potrebovala človeka s veľkým náručím a milými slovami pre moje uši.

Ocitla som sa na ihrisku a zamierila som na svoje obvyklé miesto. Usadila som sa na lavičku, položila vedľa seba učebnica a pustila som sa do hľadania svojej obľúbenej knihy. Predsa sa nebudem učiť, keď mám voľnú hodinu.

Nalistovala som si stranu na ktorej som skončila a pustila sa do hĺbavého čítania.

Dlho netrvalo a niekto sa taktiež dovalil na ihrisko. So smiechom a ťažkými krokmi sa niekto blížil priamo ku mne. Zdvihla dom pohľad od knihy. Prvé čo som uvidela boli husté blond vlasy a dlhý čierny habit so zeleným lemom. Všimla som si aj druhú postavu, Teddyho. Bol so Scorpiusom. Nechápala som, čo tu robia. Keď ma zbadali obaja stuhli a v tom momente som cítila ako na mňa upierajú pohlady, ktoré sa do mňa priam vpíjali. Chvíľu tam postávali, hádzali po sebe vážne pohľady, niečo si šepkali. Scorpius pomaly odkráčal a Teddy tam ostal stáť. Po chvíli sa otočil a kráčal priamo ku mne. Stál priamo predo mnou, výraz v tvári mal smutný ako včera, mala som pocit, že taký je jeho výraz vždy keď ma vidí. Upierali sme pohľad jeden na druhého a mne sa zdalo, že tá chvíľa je večná.

„Teddy.", zašepkala som nakoniec, on sa len slabo usmial.

Čauky čauky ^^
Takže je tu ďalšia časť, je trocha nudnejšia ale aj také musia byť :)
Ďalšia časť bude, keď tu bude aspoň 5 votes, aby to malo nejkú efektivitu a aby som vedela, či to niekto vôbec číta :))
PS: ďakujem za každé prečítanie
-darkangel