Laurel Lesser

5. kapitola

Venované Giraffe293

Laurel na tvári pošteklil slnečný paprsok, ktorý oknom prenikal ku nej do izby. Rozospato otvorila oči. Pohľad jej padol na kalendár na stene. Bola sobota 1. mája a z kalendára na ňu svietil velký zelený nápis NARODENINY.

„ Dneska mám narodeniny!" zakričala a radostne zoskočila z postele. Pristala na hromade oblečenia, ktoré tam včera nechala. Samou radosťou ho vyhodila vysoko do vzduchu. Priskočila ku skrini, odkopla hromádku zošitov, ktoré sa pred ňou počas roku navŕšili, a otvorila ju dokorán. Úplne zo zadu vytiahla svoje najkrajšie šaty na slávnostné príležitosti. Boli vínovočervené s čiernymi vzormi kvetín na spodnom okraji a s čiernymi čipkami. Našla ich v Rákosovej ulici v skrini celé poškodené a dala ich do poriadku na novo opravenom šiacom stroji z tej istej ulice. Charlotte jej ich závidela, ale nemohla s tým nič robiť. Opatrne sa obliekla a do neučesaných vlasov si dala dratenú čelenku s červenou kvetinou. Vbehla do kúpeľne a opláchla si tvár. Potom zbehla dolu.

Na raňajky natrela chlieb s jahodovým lekvárom (Charlotte bude ohrnovať nos☺) a k tomu si ohriala kozie mlieko. Odniesla to do jedálne, zobrala si jeden krajec a vybehla von.

Počasie bolo nádherne. Obloha bez mráčikov a slniečko sa na Laurel usmievalo svojim z azracnym úsmevom . Opätovala mu úsmev a vybehla po boku kopca smerom k lesu. OKolo nej rástli kvetiny snáď všetkých farieb a obracali svoje hlavičky za slnkom. Celá okolná krajina sa trblietala, pokropená jarnou rosou. Laureline bosé nohy noli za chvíľu príjemne vlhké. Po ceste lesom nadobudla dojem, že sa stromy medzi sebou rozprávajú. Vtáci nad ňou spievali svoju rannú pieseň a celé Laureline telo naplňoval pocit nesmierneho šťastia a radosti. V diaľke sa rýsoval obrys Angelinej drevenice. ,Čo ak ešte spí?' pomyslela si Laurel s obavami. Nechcela ju zobudiť. V tomto ohlade sa ale mýlila. Skoršie než stihla zaklopať sa dvere rozleteli a pred Laurel stála bylinkárka Angela.

„ Všetko najlepšie!" vykríkla a objala Laurel tak pevne, až sa Laurel bála, že jej poláme všetky kosti v tele. Človek by sa až divil, kde zobrala malá starenka takú silu. Keď ju pustila, Laurel chvíľu trvalo, než pochytila dych a potom povedala iba obyčajné „Ďakujem." Toto obyčajné slovo však nebolo prázdne, žiadna formalita. Bolo to slovo plné lásky a vďačnosti a Angela si to veľmi dobre uvedomovala. Niekedy neni potreba dlhých viet, ale stačí jedno úprimné slovo.

Angela Laurel doslova vtiahla dnu. Laurel sa zhlboka nadýchla. Vôňa sušených bylín ju neuveriteľne uchvátila, i keď už ju dávno poznala. „ Posaď sa, zlato. Mám pre teba prekvapenie." Tajomne sa na Laurel usmiala. Laurel si sadla na stoličku z masívneho dreva a napäto čakala.

Za chvíľu sa Angela vrátila. Laurel nemohla uveriť vlastným očiam. Angela niesla tortu. Bola veľká a čokoládová s veľkým kvetom radáty z marcipánu uprostred. Tortu nikdy nedostala. Videla ju raz iba omylom, keď Charlotte oslavovala svoje narodeniny. Laurel totiž musela byť zamknutá vo svojej izbe, aby jej náhodou nepokazila oslavu.

„Ach Angela, je to úžasné. Ako len ti mám poďakovať?" Laurel bola celá bez seba. Skoro Angele tú prekrásnu tortu vyrazila z ruky, keď zrazu vyskočila zo stoličky a dala jej pusu na tvár.

„To nestojí za reč, Laurel. Urobila som to pre teba rada." S úsmevom jej podala tortu. Laurel ju skoro až posvätne položila na stôl a Angela jej podala dlhý nôž s rukoväťou z bukového dreva.

„Rozdel ho na osminky," poradila jej s úsmevom, keď videla, ako bezradne sa tvári. Laurel počúvla a potom potom obom naložila jeden kúsok na tanieriky, ktoré jej Angela podala. Torta bola najlepšia, akú kdy jedla. I keď, popravde, bola to prvá torta, ktorú v živote ochutnala. Jahodový krém sa Laurel rozplýval na jazyku a keď sa ku tomu dostavila chuť horkej čokolády, neudržala sa a slastne mlaskla (Angele pri smiechu skoro vypadlo sústo z pusy). Marcipán bol ešte lepší. Pripadalo jej, že by ho mohla jesť do nekonečna a nikdy by nemusela prestať.

„Musím ti niečo povedať, Laurel." Angelin vážny hlas ju vytrhol z fantastických predstáv a prinútil ju dávať pozor. „Tvoji rodičia nezomreli pri nehode s kočom, ako ti Elizabeth a Henry rozprávali." Laurel jej visela očiami na perách a hltala každé jej slovo. „Ak sa nemýlim, a to sa moc často nestáva, stále ešte žijú."