Hated [SK]

1.Zoznámime sa!

,,Nieee, od zajtra zase škola!"

Mrzuto som si mrmlala pomedzi zuby vo svojej izbe, keď som zistila že zajtra je po rýchlo ubehnutých letných prázdninách škola.

Úprimne, nikdy som nechápala ľudí čo sa tešili do tej vypatlanej budovy plnej debilov, retardov, navoňaních pipiek a škodoradostných učiteľov. Veď kto by radšej nezostal v teple svojho domova pri káve a obľúbenej knihe?

Áno, polovica tích, čo sa tešili do školy sa tešili na spolužiakov. Popravde, nemala som bohviekoľko kamarátov.
Jediní, s ktorými som sa bavila boli moje spolužiačky Amy a Olivia. Bola s nimi sranda, teda, niekedy.
Amy bola podľa mňa ešte z polovice decko. Smiala sa na deckých rozprávkach, cez hodinu sa hrala s postavičkami z lega ale aj napriek tomu všetkému som ju mala rada. Nemala to v dectve najľahšie.
Otec jej odišiel ešte pred tým, ako sa narodila a jej mama nemala peniaze na jej výchovu, školu a všetko čo ku dieťaťu patrí, tak ju dala do deckého domova. Keď mala päť rokov mama si ju zobrala naspäť, lebo si našla nejakého pracháča o ktorom si myslela, že ju nadovšetko miluje, pritom pobehoval za druhými. Ako sa dalo čakať, rozišli sa a jej mama ju hodila zase do decáka. Je to normálne? Pohadzovať si dieťa ako takú loptu? Od vtedy svoju mamu nevidela a podľa toho čo vravela, po tom ani netúži.
Oliviu som poznala už od dectva, dalo sa povedať, že sme kedysi boli ako sestry, no s pribúdajúcim vekom to kleslo na najlepšie kamarátky. Vtedy sme sa navštevovali každý deň, keďže bývala len o dom ďalej. Ale keď sa pred dvoma rokmi odsťahovali na opačnú stranu mesta Malibu v Californii, vídali sme sa len v škole.

Ah! A je to tu! Prvý deň školy. Bolo to oveľa horšie, ako som čakala. Do školy ma zvykla voziť mama, no ja som úplne zabudla na to, že dnes musela odísť do práce o čosi skôr. Sakra! Školský autobus mal prísť o pol hodinu a ja som nič nestíhala, keďže som si dala budík neskoršie s istotou, že mama ma s radosťou odvezie.

Nebola som umytá, naraňajkovaná, nemala som za sebou kávu (NAJDÔLEŽITEJŠIA časť môjho rána) a absolútne som nevedela, čo na seba.
To všetko sa predsa nedá za pol hodinu stihnúť!
Hneď ako som sa spamätala z budíka som vytriskla z postele a kmitala na plné obrátky.
Mala som šťastie, že som nemusela odprevádzať moju malú sestru Taru do škôlky a že ju cestou zobrala mama.

Ako prvé - kávovar! Spravila som si len malé presso s mliekom aby mi netrvalo dve hodiny kým to vypijem.

Medzi tým, ako káva pomaličky kvapkala zo storočného spomaleného kávovaru som uháňala do kúpelne spraviť zo seba človeka.
Ako prvé som si dala rýchlu sprchu a presunula som sa k zrkadlu nad umyvadlom.
Nieže by som na seba hádzala tonu mejkapu ako väčšina báb v mojom veku,ale keď už je ten prvý deň v škole tak som si na oči dala len veľmi miernu vrstvu mascary a pery som si prešla nenápadným leskom.
Broskyňová príchuť!

Vlasy som si vyčesala do drdolu (neznášala som rozpustené vlasy, prekážalo mi to ako mi furt padali do očí a v strede dňa som bola na pokraji zúfalstva) a zasprejovala ich maminim lakom na vlasy. Z kúpeľne som utekala s dobrým pocitom, že vizáž som stihla za celkom dobrý čas, do mojej izby nahodiť na seba nejaké handry.

Nie! Toto je tá najhoršia vec, ponáhľať sa pri vyberaní oblečenia na seba v deň, kedy sa na vás bude pozerať tristo ľudí!
Po asi desiatich minútach som sa rozhodla pre obyčajné čirene šaty s čipkou pri dekolte aj na konci, silonky v telovej farbe a jednoduché čierne lodičky. Prehodila som si na seba taktiež čiernu, maličkú kabelku (len aby sa nepovedalo) so zlatým remienkom.
Umytá, učesaná, oblečená...A do riti! Káva! Bežala som do kuchyne kde stál otec, v kockovanom pyžame a v červených papučiach mojej mami.
Mal strapaté vlasy, bolo vidno, že sa práve zobudil.
Chvíľu na mňa so zdvihnutým obočím civel a potom sa ozval:
,,Dobré ráno."
,,Dobré!" odvetila som s udychčaním hlasom a vrhla sa na kávu.
Ani som si neuvedomila, ako rýchlo som tú kávu do seba dostala a mala som posledných päť minút k dobru, kým príde školský autobus.
,,Máš všetko, princezná?" rozospatým hlasom sa ma spýtal otec.
,,Áno, ale dnes nič také v škole nepotrebujeme." Už s trošku upokojeným hlasom som odpovedala.
Otec si stále neuvedomoval,že som už druháčka na strednej a nie piatačka na základnej. Ale aj tak mi lichotilo to, že som stále jeho malá princezná.

Autobus trúbil pred domom, nastokla som si lodičky a posledný krát som sa pozrela do zrkadla.

Keď som už išla zatvoriť dvere otec mi z kuchyne kričal: ,,Ahoj,dávaj si pozor!"
Zabuchla som dvere a bežala k dverám školského autobusu. V buse som si sadla vedľa Olivie s ktorou som sa následne vyobjímala a bola som celá bez seba,že ju vidím.
,,Mója, som taká rada že ťa konečne vidím! Ako sa máš, čo si robila, čo máš nové??"
Spustila na mňa lavínu otázok, na ktoré som odpovedala jednou vetou: ,,Ále vieš, najlepšia pohoda pre mňa je postel, notebook a káva, všetko po starom. A ty?"

Začala rozprávať všetky zážitky a úryvky z prázdnin. Nečudo, jej rodičia boli podnikatelia, nevedeli, čo s peniazmi a tak si mohli dovoliť aj desať dovoleniek za rok. No čo, nezostávalo mi nič iné, len sa tešiť s ňou.

Nanešťastie, autobus zastal pred školou a ja som z neho znechutene vystupovala, keď som videla ten dav ľudí stojaci pred školou.
Ja, Amy a Olivia sme stáli v kruhu čo najďalej od všetkých tích debilov, čo nemajú nič iné na práci len vymyslieť čo najúčinnejší spôsob ako vám spôsobiť trapas na začiatku školského roka.
Keď školník Rob otvoril obrovské dvere vedúce do vnútra školy, všetci sa tam začali hmýriť ako podráždené mravce. My sme do školy vstupovali medzi poslednými.

Školníka som mala rada. Vždy som ho brala ako milého, citlivého, pozorného ale za to vážneho chlapa.
Vedela som, že má dcéry približne v mojom veku a že chápe správanie nás, teenegerov.
Pri vstupe do školy som sa pri ňom zastavila a prehodila som s ním pár slov.
,,Dobré ráno."
,,Dobré ráno, Jessica,ako sa máš?"

S radosťou v očiach sa mi odzdravil a bolo vidno, že sa dlho s nikým nerozprával.

,,Ide to, a vy?"
,,No, bolo už aj lepšie."

Smutne odvetil chrapľavým hlasom,odkašlal si a skôr ako som sa stihla opýtať prečo prerušil ma:
,,Pred dvoma týždňami mala Jenett autonehodu. Leží v nemocnici, je na prístrojoch."
Čo prosím?! Chudák chlap... Viem, že svoju manželku mal nadovšetko rád a boli spolu pekne dlho a teraz toto... Ešte že má tie dcéry...

,,J..ja...prepáčte, nevedela som.."
,,Nemusíš sa ospravedlňovať, Jess, ty za to nemôžeš."

Žmurkol na mňa oboma očami, zároveň ma potľapkal po pleci a začal zamykať obrovské vráta do školy.

Akurát zazvonilo a ja som sa pomalým krokom vydala do svojej triedy. Pozerala som do zeme a psychicky som sa pripravovala na stretnutie sa s mojou nočnou morou, triednou profesorkou.
Ako som tak kráčala tak som do niekoho silno narazila, až som spadla na zem.
,,Au!" S bolesťou v nohe som skričala a keď som sa otočila za dotyčným, ktorý ma sotil, skoro mi spadla sánka.

Ryan Adams. Áno. Ten najkrajší chalan na škole a zároveň aj ten najväčší debil. Každá baba sa išla zblázniť keď ho videla. U mňa to nebolo iné. Mohol mať na každý palec báb koľko chce.
Jeho prekrásne orieškovo-hnedé oči,tmavo hnedé vlasy,ligotavo biele zuby a to telo...Rozbúšilo sa mi srdce ale v tom...

,,Dávaj pozor, ty štetka!"

Jasné, Jessica, čo si čakala!! Že podíde k tebe, chytí ťa za ruku, zdvihne zo zeme a spýta sa, či si v poriadku? Začni snívať! A navyše... Kto by mal záujem o niekoho takého, ako som ja?
Nabrúsene som sa zodvihla zo zeme, oprášila sa a zvolala po ňom:
,,Drž hubu, ty debil!"
Vykročila som ráznym krokom k triede. V nej som sa už ukľudnila a sadla si vedľa Olivie.

Tak čo,páčilo sa zatiaľ? :D Je to taká koštovka ale budem rada za každý dobrý ohlas :)