Hated [SK]

6. Návševa väzenia

Je čas. Odchádzam.

Idem za tetou do Mexica. Kto vie, či ešte žije. Nemôžem tu len tak po tom všetkom ostať. Mama to dáko prežije, napíšem jej list.

Ahoj mami,
Je to celé úplne inak, ako si myslíš, že to je. Otec je nevinný! Potrebujem si usporiadať myšlienky a prevetrať si hlavu. Neboj sa o mňa, vrátim sa čoskoro. Veľmi vás ľúbim, daj pozor na Taru, držte sa.
Jess.

Mám ešte nejaké peniaze, ktoré ale budem potrebovať v Mexicu, takže mi neostáva nič iné, len ísť stopom.
Zbalila som si len to najnutnejšie, nejaké oblečenie, hygienu a hlavne slovník. Španielčina mi moc nejde. Veľmi som premýšľala,či to naozaj urobím. Hrdlo mi zvieralo a v žalúdku mi lietali motýle. Bolo to veľké rozhodnutie. Áno! Už som sa rozhodla. Ale ešte pred tím, ako odídem, musím spraviť pár veľmi dôležitých vecí. Ako prvé, zavolať Joeovi a poďakovať sa mu za všetko, čo pre mňa urobil. Predsa, je to ako môj brat, nepovedať mu o mojom odchode by ni žralo svedomie.
Ihneď som zobrala do ruky telefón a volala som mu. Až keď mi zdvihol a počula som hluk a zhon, som si uvedomila, že je v škole.

,,Jess, kde si? Si v poriadku? Prečo niesi v škole??"
Zavalil ma kopou otázok. Odpovedala som len jednou vetou.
,,Joe prosím ťa príď rýchlo ku mne."  Odvetila som a ukončila som hovor. Čakala som ho.

°°°

Po asi polhodine niekto zazvonil a bol to Joe. Otvorila som mu a ihneď som ho objala. Obaja sme boli ticho a ja som cítila ako ma Joe zovrel v náručí. Potom som sa od neho odlepila a pozrela sa mu do očí.

,,Musím ti niečo povedať, Joe."

,,Hovor Jessica!!" naliehavo skríkol.

,,Odchádzam za tetou do Mexica. Už to tu ďalej nevydržím, nemôžem sa na týchto ľudí pozerať. Ďakujem ti naozaj za všetko čo si pre mňa urobil. Si poklad." Slzy sa mi tisli do očí a na konci vety som hlasno vzlykla.

,,Tak toto nie, idem s tebou! Predsa nepôjdeš sama!" Rázne odpovedal. Zarazilo ma to. Nečakala som, že by bol ochotný ísť so mnou.

,,Ale čo Roy?" Naliehala som na jeho priateľa.

,,Nejak mu to vysvetlím. Idem si domov zbaliť veci. Za polhodinu ma čakaj." Povedal a ihneď sadol do auta a odišiel. Bola som veľmi rada že ide so mnou. Sama by som to asi nezvládla. A navyše má auto. Bude to o to jednoduhšie.

°°°

Presne o polhodinu po mňa prišiel. Nahodila som na seba bundu a mohli sme vyraziť. Ešte raz som sa od dverí pozrela na náš dom z vnútra a po líci sa mi skotúľala slza. Naozaj chcem odísť? Naozaj tu chcem všetko nechať tak a ísť? A čo mama? Veď.. veď ona sa zblázni ak zistí kam som šla. Ale nemám na výber! Nenechám trpieť nevinných ľudí. Zvlášť svojho otca.

,,Zbohom..." vydýchla som a zabuchla dvere ktoré som následne zamkla. Joe ma objal a ja som mu objatie opätovala. Bol mojou jedinou oporou.

,,Joe, musíme dnes ešte spraviť jednu veľmi dôležitú vec." Odhodlane som sa Joeovi pozrela do očí.

,,Čo také?" prekvapene na mňa vyvalil oči.

,,Otec..." potichu som mu naznačila návštevu otca v base. Hneď to pochopil. Musím otca vidieť a všetko mu povedať, než odídem. Je nevinný!!

Pomaly sme sa blížili k väznici a ja som mala po celom tele zimomravky. Ale bola som rozhodnutá.

,,Mám ísť s tebou?" Joe ma chytil za ruku keď som vystupovala z auta.

,,Nie,zvládnem to." Odpovedala som mu a kráčala som ku vchodu. Vošla som do budovi kde bolo niečo ako recepcia. Prišla som k pultu a prihovorila som sa chlapovi čo tam sedel. Vyzeral dosť prísne, celkom som z neho mala strach.

,,Dobrý deň." Potichu som sa prihovorila.

,,Zdravím." znechutene sa na mňa pozrel. ,,Čo tu hľadáte?"

,,Rada by som videla svojho otca, Louis Wellson." snažila som sa byť prívetivá a presvedčivá, no ten chlapík mal veľmi zlostný výraz a už som len čakala, kedy ma odtiaľ vyhodí.

,,Louis Wellson, obvinený za ublíženie na zdraví svojej maloletej dcéri Jessici Wellsonovej, je tak?" Prečítal mi z počítača otcovo nepravdivé obvinenie.

,,Nie, nieje. On mi nič nespravil, Je to najlepší otec na svete a nikdy by mi neublížil, je to všetko inak! Prosím vás, chcem ho vidieť." naliehala som a do očí sa mi tlačili slzy.

Chlapík chvíľu váhal no potom ma chytil za plece a naznačoval mi aby som šla za ním. Vošli sme cez dvoje dverí do úzkej chodby kde na každej strane boli miestnosti s mrežami. V miestnosti bola jedna poschodová posteľ, záchod a umývadlo. V niektorých izbách boli počmárané steny čož bolo dosť desivé. V každej "izbe" bolo na strope slabé, úsporné svetlo.

Prišli sme skoro na koniec chodby a bol tam. Zničený,vychudnutý, so smutným výrazom na tvári.

,,Otec!!" vykríkla som s uplakaným hlasom. Obzrel sa a rozžiarili sa mu oči.

,,Jess!" Povedal so zachrapčaným hlasom, postavil sa a mieril k mrežám cez ktoré sa ma snažil objať.
Po chvíľke obímania mi doplo že ma Joe čaká a že sa nemôžem zdržovať, pretože ak ma začnú hľadať ako prvé pôjdu sem.

,,Oci všetko je inak, ako si myslíš, dostanem ťa odtiaľto a všetko sa vysvetlí! Tý hajzli dostanú čo si zaslúžia!!" Vzlykla som a pozerala som sa uplakanými očami do tých otcových.

,,Aký hajzli? Kto ti to urobil?!"
Mala som sto chutí mu to povedať ale nadomnou stál strážnik a zaznamenával si každé slovko a tak som nemala šancu. Iba som na neho žmurkla. Pochopil.

Dala som mu cez mriežky pusu na čelo a pomaly som sa vzdialovala.

,,Verím ti, princezná, ty to zvládneš!!" Vykríkol a strážnik buchol obuškom po jeho mrežiach. Nikdy som otca takého nevidela. Na tvári mal obrovské kruhy pod očami a líca mal vtiahnuté dnu. Bol vychudnutý, pot mu stekal po tvári a na sebe mal špinavé väzeňské oblečenie. Bože, prečo je svet tak nespravodlivý?!

Vrátila som sa do auta, zvalila som sa na Joea a môj plač dosiahol vrcholu. Plakala som ako ešte nikdy.Myslela som, že mi srdce vyskočí z hrude. Joe ma len hladkal po vlasoch a tým utešoval môj nesmierne náročný plač.

Bola pred nami veľmi náročná cesta. V Mexicu sme za dva-tri dni so spánkom, prestávkami a zápchami. Benzín budem Joeovi splácať do smrti.
Zobudila som sa na prednej sedačne prikritá dekov a pod hlavou som mala opierku na krk. Zobudil ma ten prekliaty zvuk navigácie "Zabočte do ľava."

,,Už ti je lepšie?" spýtal sa ma Joe.
,,Mhhm." rozospato som zamrmlala.
,,Joe?" ešte stále ospatá som ho oslovila.
,,Hm?" Naklonil ku mne hlavu.

,,Musím."

,,Vydrž, zastavím na najbližšej benzínke." ochotne mi odpovedal. Je to vážne môj spasiteľ.
Kým som ja išla na WC, Joe zatiaľ natankoval a kúpil si malú kávu. Ja som ešte kúpila dve minerálky, aspoň päť energeťákov, štyri croissanty a dve bagety. Pred nami boli ešte dva dni cesty.

Hi☺
Tak po tristopäťdesiatichtroch rokoch tu mám pre vás novú,dosť smutnú kapitolku 😃😢 Dúfam že ste radi s mojím neskorším pokračovaním v tomto príbehu a preto budem moc rada za každý ohlas. 😍❤⭐💬
P.S.- Na obrázku je Joe 😲