Názov: Labutie Jazero
Kateg.: 9. - Random
Autor: Nickyden
• • •
3. osoba :
Prediera sa svetom , občas samotná a ticho ako jemný vánok. No prichádza čas kedy zdvihne sa výchrica. Prichádza zima, vonku hmla a pomaly zdvíha sa tak isto ako Zoey, ktorá bola vždy nič nerobiace malé tiché dievča. A mala dosť nezvyčajné vzory, keď vyštudovala školu chcela byť taká ako oni. Chvíľami ju opantala sláva a moc , stávala sa z nej slávna mladá herečka. Hrala už v toľkých muzikáloch snáď ako nikto. Tí všemožní velikáni si od nej brali rady a ona? Ona nechcela nič iné ako raz jediný raz si labutie jazero. Makala preto celý život , celý život cvičila otočky ,voľnosť, pády.. Iba kvôli jednému jedinému konkurzu. A teraz , práve teraz nastal deň , kedy sa zdvihne a už nepominie , už sa nestratí v dave ľudí , lebo ten dav , si ju bude pamätať.
Zoey :
A je to tu , dnes je deň na, ktorom závisí zvyšok môjho života. Vybehla som z postele a už som si zapínala biele body a dávala na to čierne skinny. Pozerala som sa do zrkadla. Moje havranie vlasy mi siahali pod prsia. Moje oči boli modré a priezračné ako to najčistejšie more. Môj nos bol iba taký malý knoflíček na tváry. A pery pod ním lemoval široký úsmev. Bola som vysoká ale že by som bola najštíhlejšie by sa nedalo povedať. Moja postava bola priemerná a asi preto som vo väčšine konkurzov vypadávala. No toto , toto som chcela skúsiť. Splním si svoj životný sen! Povedala som si odvážne vo svojej hlave a zobrala si cvičky a malú sukienku , všetko som to hodila do tašky a obzrela som sa po svojom malom bytíku v Amsterdame či mi ešte niečo chýba. Namalovala som si jemne tvár a vlasy vyčesala do vysokého drdola. A vydala som sa do metra priamo ku štúdiu. Opatrne som vliezla do štúdia medzi ten dav mladých a krásnych dievčat. Jedna bola štíhlejšia od druhej a tá posledná vyzerala snáď ako kostra. Proti tomúto som nemohla súperiť. Všetky ku mne zbystrili zrak a niektoré si niečo pošepkali. Ja som zašla do kúta aby somsi mohla prezliecť sukňu a obuť sa. Pomalými krokmi som sa vydala k tyči , rozcvičiť sa. Potom som spravila pár výpadov a zopár otočiek. Pri mojejposlednej otočke vstúpil dnu samotný režisér :
„Milé dámy, dnes sa zúčastňujete na konkurze do labutieho jazera , najznámejšieho a najkrajšieho baletného predstavenia všetkých čias. Presne za 7 mesiacov z vás musíme spraviť dokonalé labute." Prehovoril povabno elegantým tónom a pomaly odkráčal. Potom som si ešte všimla aj druhého , to bol asi asitent režiséra alebo niečo také , sama som netušila. Odkašlal si a svojim chraplavým hlasom začal : „Dámy prvých desať nech si nastúpi sem." Zoznam vyvesil na dvere a za každou desiatou bola spravená hrubá čiara. Bola som v 3. rade a absolútne som netušila ako to bude prebiehať. Asistent režiséra tam ešte chvíľu zostal s nami a pozeral sa na našu takzvanú rozcvičku. Bolo tam jedno dievča, neskutočný talent a ja som už videla ako ona bude tou hlavnou čiernou a bielou labuťou zároveň. Videla som už ako tancuje s tými krásnymi čiernymi krídlami na ramenách a nechcela som to dopustiť. Nedokázala som tam byť už ani o chvíľu dlhšie. Vyšla som von aby som sa nadýchla čerstvého vzduchu.
„Ste v poriadku?" Spýtal sa ma režisér , ktorý si práve kupoval kávu v automate. Takže on si tu ide iba piť kávu a my tam čakáme celé vytrasené.
„...Áno." Odpovedala som mu po dlhóm nádychu.
„Poďte." Pokynul rukov priamo do sály a ja už som videla to prenádherné javisko s dvomi tyčami uprostred.
„Spravte mi bielu a čiernu labuť a tá rola je vaša Zoe."
„Nevolám sa Zoe." Odfrkla som mu a išla priamo na javisko
„Ospravedňujem sa Zoey Maryl." Odpovedal s kľudným tónom a usmial sa prirodzeným chlapčenským úsmevom , kvôli ktorému sa mu tvorili jamky. Bol neskutočne sexy , prehrávalo sa v mojej hlave.
„Poďte ešte sem Zoey." Zavolal na mňa a zrovna si uchlipol z kávy. Pribehla som k nemu a on si odfotil moje črty tváre z profilu.
„Poznáte tú báseň od Allana Poe? Havran? Vy mi ju pripomínate." Polichotil mi a hneď zatím odrecitoval zhruba 2 verše z básne.
„Ubolenú predstavivosť tešila tá čierna bytosť, správala sa vel'mi vážne, dôstojne a honosne."
„Dúfam ,že ja vás poteším viac." Usmiala som sa a odkráčala k javisku. Začala som tancovať svoje predom pripravené kroky a s úsmevom som to všetko zvládala. Išla som bez hudby a to ma znervózňovalo. On vstal zo svojho kresla a prešiel po schodoch na javisko až priamo ku mne.
„Nenechajte sa rušiť." Poznamenal a ja som ďalej pokračovala ale aj popritom som ho stále sledovala. Stál mi za chrbtom tak tesne že som na krku cítila jeho dych. Zdvihol ma do výšky pod ramenami a zašepkal
„Ste tak isto dokonalá aj v posteli ako v tanci?" Spýtal sa s lišiackym úsmevom
„Mimochom som Owen." Dodal po chvíli a znovu si odišiel po svoju kávu. Ja som tam stále totálne bez dychu a myslela som ,že odpadnem z toho čo som práve počula.
„Lákate takto do postele každú?" Spýtala som sa ho odvážne aj , keď mi bolo jasné že po tomto už tú rolu nezískam.
„Musím sa vám priznať Zoey, vy ste prvá ktorá mi učarovala tak moc , že hneď môže podpísať zmluvu a všetci ostatný môžu ísť domov. Tak čo Zoey? Je to iba na vás" Zachrapčal a už sa zdvíhal zo stoličky.
„Môžem ju podpísať aj keby sa s vami nevyspím?" Spýtala som sa ho a už som cítila ako mi stúpa do tváre červeň
„Samozrejme, prepáčte mi ten môj komentár. Len som chcel vidieť vašu reakciu. A vaša reakcia znela:Áno veľmi rada si dám s vami dakedy kávu a sex." Pozerala som sa na neho s vyvalenými očami a on sa iba pozrel do prázdna a uchechtol sa. „Nevravte, že to tak nebolo. Zoey , oči vedia rozprávať na to si dajte pozor." Napomenul ma a ja som sa iba usmiala.Cítila som ,že som v téjto sále už celú večnosť ale bolo mi tu príjemne a a aj tie jeho návrhy sa mi nezdali zlé. A myslím ,že v tom bol ten problém, malo sa mi to zdať za hranicou a neprípustné ale mne sa to aj napriek tomu páčilo. Sadli sme si obaja do hladiska a on mi podal zmluvu , ktorú som si zbežne prešla a podpísala s toľkou radosťou ako nikto iní. Jeho asistent z ostatných vybral náhradnú a ďalšie a ostatné poslal domov. Owen ma pozval na kávu a potykali sme si. Rovno so štúdia sme sa presunuli do blízkej kaviarne a obaja si vychutnávali chuť orieškového laté. Odviezol ma domov a tesne pred dverami mojho bytu mi pošepkal :
„Káva už bola , tak kedy zrealizujeme našu druhú myšlienku ?" Spýtal sa ma s úsmevom a ja som sa opäť iba červenala.
„Nech sa páči." Pozvala som ho dnu do môjho utulného bytíku a ostatok sa už odohral za dverami spálne.
