Názov: Šíp
Kateg.: 1. - Romance
Autor: Ignise
• • •
Hnala som koňa údolím. Divo a nespútane som prerážala vzduch, ktorý mi zo všetkých síl odporoval. Vedel, že môj divý cval nepremôže a tak mi aspoň rozstrapatil vlasy, ktoré sa vymanili z dvoch pevných vrkočov a poskakovali mi okolo tváre ako čierno čierne pierka havranov. Len počkaj, zahromžila som v duchu na vietor, ale šťastie z očí sa mi nevytratilo. Cítila som sa neskutočne slobodná a nespútaná, dušu som mala plnú pokoja, ktorý som mohla dosiahnuť len jazdou proti vetru. Hlavu mi neovládali žiadne myšlienky. Chvíle na chrbte Luny na moje srdce pôsobili ako liek, ako čarovný nápoj, ktorý vylieči všetky neduhy, trápiace dušu i srdce. Nechala ma zabudnúť na bojujúce strany Francúzka a Anglicka, na vojnu, ktorá už takmer desať rokov brala mnoho životov a nikto nevedel ako dlho ešte potrvá. V tej chvíli som nemyslela na svoj domov, na obrovský hrad pri Crécy alebo Kreščaku ako ho niekde nazývali. Dokonca som z hlavy vypustila aj myšlienku na blížiaci sa sobáš, ktorý mi už dlhý čas nedal spávať. Vnímala som len vietor, ktorý mi síce prisilno hladil tvár, Lunu, ktorej som občas pohladila gaštanovú hrivu a vôňu lesa a bylín, ktorú som pôžitkársky vdychovala. Letela som naprieč celým údolím až k miestu, kde cestu predo mnou hatali borovice a smreky. Prudko som pritiahla uzdu Luny a tá sa vzdorovite vzpäla na zadné.
„Len pokoj moja krásna," upokojovala som ju a rukou som jej jemne pohladila chrbát. Potriasla hlavou a pustila sa do jedenia sviežej trávy. Po vzdore odrazu nebolo ani stopy. Pokojne som zosadla a uzdu Luny som uviazala o neďaleký strom. Koľkýkrát som to už spravila v priebehu týchto dní? spýtala som sa v duchu, no sama som nevedela spočítať tieto časté výjazdy. Vkročila som do lesa, stále dýchajúc opojnú vôňu, ktorou bol vzduch presýtený. Kráčala som stále hlbšie a hlbšie, svetla ubúdalo, ale to posledné, čo by som cítila, bol strach. Nie, vôbec som sa nebála, pretože som vedela, že je niekde nablízku. Nikdy by nedovolil, aby sa mi niečo stalo. Obzerala som sa, pátrala som po každom strome, ale nikde som nezazrela pohyb, žiadny tieň, ani záblesk. Kráčala som popod stromy, na okamih som si predstavila, že vidím klenbu vysokej katedrály a kráčam k oltáru. No potom obraz zmizol, opäť som bola v lese a jediný oltár, ktorý som videla bol kmeň mohutného pňa. Čakala som , kým mi zastane cestu, už som si nepriala nič iné, len vidieť úsmev v tej milovanej tvári, vidieť oči, tak modré ako nočná obloha. Odrazu rýchle svišťanie preťalo vzduch a šíp sa zabodol do stromu, okolo ktorého som práve prechádzala. Ani mnou netrhlo, len som sa pozrela na miesto, kde sa šíp zabodol a uvidela som, že vytŕča presne zo stredu srdca vyrytého v kôre. Obzrela som sa. Sedel na konári, luk mal prehodený priečne cez hruď a na hlave kapucňu, ktorá k nemu akoby patrila. Jej cíp bol dlhý a špicatý, tak ako sa to nosilo a ja som si len pomyslela, že je neodoľatelný. Svižne zoskočil dole a delilo nás len niekoľko krokov. Rýchlo sme prekonali vzdialenosť a ja som mu padla do náručia. Bolo tak bezpečné, to jediné, čomu som verila a čo ma vždy zohrialo.
„Čas sa kráti..." bolo jediné čo som povedala, na viac som sa nezmohla, pretože hlas sa mi zlomil.„Ja viem. Ale nie tak ako si myslíš," odpovedal a tvár mi chytil do oboch dlaní. Čelo som pokrčila v otázke. Nerozumela som o čom to hovorí. Tu predsa išlo o moju svadbu, ktorá všetko zmení. Ach, ako som len Roberta nenávidela. Nikdy by som nepriala smrť človeku, ale tajne som dúfala, že padne v niektorej z početných bitiek mečom Angličana. Vyslobodila by som sa tak zo sľubu, ktorý mu môj otec dal v dobe, keď som sotva vedela, čo je svet. Keby zomrel, nič by mi nezabránilo, vziať si Gastona, ktorého som ľúbila tak veľmi ako len človek ľúbiť dokáže. Spravila by som to aj navzdory rodičom, ktorí mali zo mňa vždy poslušnú a pokornú dcéru. Aj napriek tomu, že mama ma vždy učila, že dcéra nesklame svojich rodičov a podriadi sa ich vôli.„Blíži sa sem anglická armáda v počte dvanásť tisíc mužov, z toho desať tisíc rytierov a lukostrelcov. Pri Crécy potečie veľa krvi," povedal a ja som sotva vnímala počty, ktoré mi vraví. Bude boj. Vojna nás teda neobíde a len Boh vie koľko životov bude opäť premárnených.„Anglickej, či francúzskej?" spýtala som sa roztrasene, aj keď niekde v hĺbke som vedela čej. Francúzi mali početnú armádu, obrovskú presilu, ale vravelo sa, že nie je nad anglický spôsob boja a zbrane.
„Teraz sa tým netráp," pošepkal. Poslúchla som, všetky myšlienky som zanechala tam a nechala som sa viesť na čistinu, kde tráva bola jemnejšia ako hodváb a kvety voňali krajšie ako silné parížske parfémy . Nie, necítila som sa previnilo. Všetko čo som mala, odovzdala som Gastonovi. Robertovi som nechcela nič ponúknuť. To, že budem jeho ženou sa mi protivilo, ale zaprisahala som sa, že moje srdce i dušu, bude mať len Gaston. Len tak som hľadela do noci, pozorovala som hviezdy, ktoré sa trblietali na oblohe a lúka sa strácala v hustnúcej temnote. Naše telá žiarili uprostred lúky ako dve svetlá nádeje, no boli sme to práve my, ktorí sme tú nádej potrebovali.Keď sme sa lúčili, v očiach sme mali slzy a bez toho, aby sme to vyslovili, obaja sme vedeli ako veľmi sa milujeme. Keď sme s Lunou opúšťali čistinu, nevedela som o tom, že spoza kríkov sa na nás díva pár očí horiacich nenávisťou. Nevedela som, že tie oči videli aj tie nezabudnuteľné chvíle, o ktorých som vtedy netušila, že sú posledné. Až o pár dní neskôr, keď som stála na hradbách hradu v Crécy, začula som za sebou hlas presýtený zlosťou a nenávisťou. Obrátila som sa a moja tvár sa ocitla zoči voči Robertovi d'Montineux. Čudovala som sa, prečo prišiel v tento čas, keď pred bránami zúrila bitka, kde ľudia umierali a on mal bojovať za Francúzsko. Otočila som sa mu chrbtom, oprela sa o studený kameň a opatrnosť pred nepriateľskými šípmi som odstrčila bokom. Pohľadom som zavadila o kapucňu s dlhým cípom na hlave môjho milého. Akurát napol tetivu a svojím šípom zostrelil jedného z nespočetného množstva Angličanov. Nepostrehla som, že Robert sa oprel vedľa mňa a podrobne prešiel smer môjho pohľadu "Smútiš za tým, čo ti viac nepatrí?" krutý tón a význam jeho slov ma vydesili. Ruku položil na kušu pri svojich nohách. Pozrela som naňho, očami som behala na všetky strany, pretože prvé čo ma napadlo bolo, že ma zabije. Nebol tam nikto, kto by ma zachránil a prevŕtanú šípom by ma označili za obeť vojny. No keď ju nabil a namieril smerom k hradbám, na ktorých stál Gaston, srdce mi prestalo tĺcť. Vrhla som sa k nemu s úmyslom namieriť jeho zbraň inam, ale len čo som trhla jeho drôtenou košeľou, kopol do mňa akoby som znamenala menej ako prašivý pes a jeho sila ma odhodila bokom. Nevnímala som bolesť, keď som narazila do múru, okamžite som sa odrazila s odhodlaním skúsiť to znovu. No prv, než som ho stihla zastaviť, vystrelil. Aj slzy ostali ochromené, keď Gastonovo telo zasiahla rana z kuše. Videla som ako pustil luk a svet zastal. Hluk bitky v mojej hlave utíchol.
„Gaston!" skríkla som so všetkou silou, ktorú som ešte v sebe mala a on sa s námahou otočil. Naše oči sa na okamih stretli, no do tých jeho sa už zakrádala prázdnota. Klesol na kolená a ja som prepukla v bezmocný plač. Bolesť, ktorá mi prúdila telom bola neznesiteľná. Ťažila ma a každou kvapkou jeho krvi moje srdce pomalšie bilo. Nevnímala som tie nenávidené ruky, ktoré ma ako bezduchú bábku viedli do kaplnky, ani slová kňaza, ktorý vykonával obrad. Dokonca som ani nespoznávala svoj vlastný hlas, keď sa kaplnkou ozvalo moje „áno". Využil chvíľu mojej bezmocnosti a slaboty. Bojoval za Francúzsko, no nebol o nič lepší ako tí prekliati Angličania, ktorých všetci nenávideli. Jeho manželkou som nebola dlho. Zomrel o pár hodín tou istou zbraňou, akou poslal na večnosť Gastona. V tej bitke umreli tisíce, urodzení i neurodzení a považovala sa za koniec éry rytierov. Nie, nezomreli v nej všetci, len spôsob boja už nebol taký ako doteraz.Gastona na moje želanie pochovali v lese. Tam kde kôru smreku zdobí vyrezané srdce, tam, kde koruny stromov, nad hlavami príchodzích vytvárajú chrám, tam, kde mohutný peň je oltárom a zároveň odpočívadlom pre moje nohy, keď hodiny trávim pri navýšenine z hliny, z ktorej trčí strohý kríž.Po dlhej dobe prichádzam k hrobu. No doma by som nevydržala už ani o chvíľu dlhšie.
„Musím ti niečo povedať," začnem a cez slzy, ktoré mi tečú po lícach sa nežne usmejem. „Vlastne aj ukázať. Tú poslednú pamiatku na teba, tú ktorá bude rásť a bude vychovaná na nikdy nemiznúci obraz svojho otca. Na tvoj obraz."odhalím ťažký plášť a vytiahnem drobný batôžtek, ktorý bol doteraz pritisnutý k mojej hrudi. Malý chlapček s očami farby nočnej oblohy sa tíško rozplakal. Neutíšila som ho, pretože v tej chvíli ako som ho vytiahla spod plášťa som na tvári pocítila závan tepla. Bol so mnou, videl svojho syna. Vedela som to. Spoza opaska som vytiahla šíp a položila mu ho na hrob. Padla som na kolená a môj plášť sa rozprestrel po mokrej zemi. A tak sme plakali obaja. Ja, pretože som sa stále nezmierila s tým, že som prišla o to jediné, čo mi bolo drahé a on plakal prosto preto lebo bol nespokojný. No raz si sem aj on príde uctiť pamiatku svojho otca. A tak sme tam kľačali a plakali v najkrajšej lesnej katedrále.
O mnoho rokov si môj syn naozaj uctil jeho pamiatku. Prv než odišiel do boja pod zástavou francúzskeho kráľa. Boli sme tam spolu a on ma objal okolo pliec. Slzám na tom mieste som sa nikdy nebránila, vždy som nechávala odplaviť všetko čo ma trápilo a smútok z jeho straty nikdy neprebolel. V tej chvíli som nevedela, že ďalší krát sa tam môj syn vráti na dva hroby. Otcovi na jeho kúsok zeme položil ďalší šíp. Aj on sa stal lukostrelcom. A na môj položil kytičku kvetov, ktorých to leto bola plná lúka. Vojna trvala a ja som sa jej konca nedožila. Ani môj syn sa ho nedožil. Až niektorí moji vnuci a pravnúčatá pamätajú jej koniec. Trvala 116 rokov a napokon skončila naším víťazstvom. Víťazstvom hrdej francúzskej zeme. Ale tieto udalosti ma najmenej trápili. Ja som svoj boj predsa vyhrala. Láska nekončí smrťou. Trvá až za hrob. A ja som ju žila. Bok po boku s Gastonom...
