Dievča bez mena

Kapitola 1

Vidím bodku svetla. Približuje sa, šťastne tancuje a osvetľuje temnotu, ktorá ma obklopuje. Na chvíľu rozčerí nepreniknuteľnú hladinu černoty naokolo. Kde sa tu vzala? Neviem. Moje myšlienky vnímajú len veselý jas svetla na obzore. A nie len jas. Zvuky. Môj mozog zachytáva vnemy, ako keď sa vynárate z hlbokej vody. Najprv tlmené, no ich hlasitosť postupne narastá a naberá jasnejšie kontúry. Škrípanie. Vrčanie. Jemné kvapky vody dopadajúce na zem, podfarbené hukotom vody kúsok odo mňa. Začínam cítiť, ako sa mi postupne zapínajú aj ostatné zmysli. Cítim ako ma niečo tvrdé tlačí do chrbta a zarezáva sa mi do pokožky. Cítim chlad, ktorý preniká cez jemnú látku mojich šiat a ostro sa mi vpíja do pórov. Kde som? Netuším. Hlas v mojej hlavy mi našepkáva, aby som otvorila oči, no nevládzem. Na jednej ruke zacítim chladný dotyk. Trochu sa strhnem, no nedokážem na podnet zareagovať. Akoby mi fungoval len mozog a celý zvyšok tela bol od neho odpojený.

„No tak, dievča, preber sa. Rýchlo."

Neupúta ma ani tak ten hlas, ako naliehavosť v jeho tóne. Prízvuk, odrážajúci sa od každého slova ma kopne, ako elektrický prúd a vrhne späť do reality. Prudko otvorím oči a zmätene zažmurkám. Vidím tmu, len tmu a nejaké červené odrazy svetla s nejasnými kontúrami. Pár krát musím zažmurkať, kým moje oči rozoznajú červené písmenká: EXIT.

Než však plne pochopím ich význam, nejaká sila ma pevne schytí a odsotí kúsok po zemi. Práve, keď chcem zanadávať, či už niekomu úplne šibe, len pár centimetrov odo mňa sa ozve strašný hukot. Len čo si uvedomím, čo sa práve stalo, zastane mi srdce. Vlak. Prudko sa posadím, proti čomu moja hlava silno zaprotestuje v podobe neskutočnej bolesti na temene. Vlasy mám celé mokré a aj mňa samú desí, od čoho. Do úplnej tmy však zrazu zaznie tiché šťuknutie a moju tvár osvieti teplé svetlo, v ktorom rozoznám tancujúcu bodku. Tancujúci plamienok sa odráža od vlhkých stien pomaľovaných grafitmi a nadávkami, prekrývajúcimi červený nápis: TUNEL 6.

Zrazu ma však niekto pevne schytí za tvár a plameň priloží tak blízko, až ma jeho teplota páli na tvári. Strhnem sa, no chladné ruky ma aj naďalej zvierajú.

„Iron, upokoj sa," ozve sa nejaká žena, ktorú však v tme nevidím. Ďalší hlas, tentoraz chlapčenský, ju v tom podporí.

„Veľmi nebezpečne teda nevyzerá."

Osoba, čo ma stále pevne drží, mu odpovie, „To si ani ty, keď sme ťa našli, a pozri čo z teba vyrástlo."

Na priek tomu však zapaľovač odsunie a ustúpi. „Kto si?"

Pri tejto otázke ma znovu rozbolí hlava. Akoby som ňou vrazila do pekného múru, ktorý nie som schopná nijako prekonať. Schytím sa za čelo a odpoviem: „Neviem."

Samu ma prekvapí tón môjho hlasu. Jasný, trochu drzý a posmešný, avšak napriek tomu celkom veselý. Ako som mohla zabudnúť na svoj vlastný hlas? Tá žena, Iron, však len vzdychne.

„Bomba. Máme tú ďalšiu vygumovanú."

„Aspoň vieme, že nepracuje pre druhú stranu," poznamená ten chalan, avšak jeho hlas sa ozýva už z väčšej diaľky.

„Aspoň vieme, že kedysi pre ňu pracovala." Iron začína znieť dosť podráždene, avšak, len čo tie slová vysloví, jemne sa stiahne. Počujem, ako chalan na mieste zastal.

„Kedysi už nie je. Pre nikoho z nás."

Druhé dievča, to, čo doteraz mlčky sedelo, sa postaví.

„Vale...."

Chalan ju však preruší. „Nechaj tak, Tess. Mali by sme ísť, nie?" Neunikne mi však, že v jeho hlase počuť stopy smútku a sklamania. Pomaly sa postavím.