Dievča bez mena

Kaptola 8

Jaj, týmto sa ospravedlňujem tým pár ľuďom, čo tento príbeh čítajú za to, že som hádam sto rokov nepridala novú časť :D nejako som sa zasekla a nevedela som sa prinútiť niečo napísať. Každopádne, tu je, aj keď sa v nej nič moc nedeje, no po tejto časti by sa mal dej trochu rozbehnúť, tak to so mnou prosím ešte nevzdávajte :D

Ako prvého pred sebou vidím Matthewa. Jeho belostný úsmev plný nadšenia a plavé vlasy úplne napité vodou. Na niečom sa smeje hneď vedľa vysokej kučeravej brunety, možno o niečo staršej odo mňa. Jačí, lebo na ňu dopadli malinké kvapôčky studenej vody z Mattových vlasov, no v očiach jej žiari smiech. Ani nemusím rozmýšľať, hneď viem, ako sa volá. Mags, moja najlepšia priateľka. Ani si nestihnem uvedomiť, na čo sa to vlastne pozerám, tváre a prostredie naokolo sa rozmaže ako vír a poletujúci farebný prach zmení svoj tvar na prísny výraz a takmer čierne oči, pripomínajúce chladné temné dno oceánu. Ďalšia spomienka ma zasiahne ako rana mečom priamo do hrude. Viem, že sa pozerám do chladných očí Caia, svojho nevlastného brata z maminho prvého manželstva. Napriek tomu, že nebol z krvi môjho otca, po matkinej smrti ho mal napriek všetkému najradšej. Pravdepodobne to bolo tým, ako za každú cenu podporoval otcove idiotské návrhy v rámci spravovania mesta. A otec? To je kapitola sama o sebe. Senátor, skorumpovaný a chladný človek, u ktorého som za celé tie roky nevidela úprimný úsmev. Jeho chudú postavu zatieni fotka pehavého, hnedovlasého chlapca, ktorého tvár mi však nič nehovorí. V hnedých očiach sa mu odráža bolesť. Jeho tvár mi je neznesiteľne povedomá, no nedokážem si spomenúť, kto to je. Potrebujem to vedieť, skutočne, no nič. Prázdno. Mám pocit, že zakaždým, keď sa priblížim na dosah poznania, rozplynie sa ako duch. Kto si? Kričím v duchu, no odpoveď neprichádza.

S trhnutím otvorím oči a uvedomím si, že ešte stále ležím na chladnej podlahe telocvične. Mierne nerovná podlaha sa mi zarýva do chrbta, no netrápi ma to. Myšlienky mi ešte státe opantáva hurikán spomienok. Nemohla som byť mimo dlho, lebo Lucy ani Vale sa ešte po dlhom behu nestihli vydýchať, no ani krátko, v čom ma usvedčovali ich mierne ustarané pohľady.

„V pohode, blondínka?" spýta sa Valerio po chvíli, a napriek bezstarostnému tónu mu vidím v očiach obavy. Nemo prikývnem, no som ešte stále príliš slabá, aby som sa zmohla na viac.

Nakoniec zo seba z námahou vysúkam: „Nikdy mi nebolo lepšie. Zažívam tu párty svojho života, vďaka za opýtanie."

Vale prevráti oči, no nič viac už nepovie. Vstane a uvoľní priestor Lucy, ktorá mi podáva fľašu vody. Kým pijem, akoby som sa vrátila z púšte, nechápavo si ma premeriava.

„Bola si úplne v poriadku, a zrazu si proste spadla. Čo sa stalo?" Je mi jasné, že sa bojí.

Chvíľu uvažujem, či jej poviem pravdu, no nakoniec len pokrútim hlavou. „Ale nič, len sa mi zakrútila hlava. Asi som ešte stále trochu mimo."

Cítim na sebe Valeho spaľujúci pohľad, ale vážim si, že sa na nič nepýta. Nepochybujem o tom, že mu je jasné, že klamem a to ma znervózňuje. Z neskutočne nepríjemnej chvíle nás našťastie vyruší rachot pri dverách.

„Vidím, že ťažko makáte," ozve sa podpichovačný chalanský hlas. Inokedy by ma to vytočilo, no teraz v ňom hľadám záchranu. S námahou dvihnem hlavu a vidím, že o zárubňu sa opiera ten ryšavec, s ktorým som mala tú česť hneď po príchode. Tuším sa vola Ansel ale nie som si tým istá, preto som radšej ticho. Fakt nemám chuť pridať na trápnosti ešte tým, že mu poviem iným menom. Valerio podráždene zavrčí.

„My nepotrebujeme, zato ty by si si mal spraviť preventívne kolečká okolo Ústredia."

Lucy sa uškrnie. Samozrejme, že ten chalan behať nepotrebuje, postavu má dokonalú ako zatiaľ všetci chalani, ktorých som tu stretla, a jeho sebavedomý úsmev mi napovedá, že si je toho veľmi dobre vedomý.

„Ale, ale, Valérko sa nám hnevá."

Vale prevráti oči. „Valérko? Vážne? Akosi strácaš formu kamoš."

„Sám tomu neveríš."

„Neviem, či sa mi to zdá, ale kedysi si bol znesiteľnejší."

Nie som si istá, či to myslia vážne alebo nie, no nemám ďaleko od záchvatu smiechu, čím by som ich určite dva krát nenadchla. Našťastie, konverzáciu preruší Lucy tým, že si nahlas odkašle. „Ach chalani, ste ako malé deti. Čo si chcel An?"

Ansel sa uškrnie. „Nebuď netrpezlivá, sestrička. Chcel som len tuto, Valérkovi povedať, že s ním chce naliehavo hovoriť Vodca. A vraj má zobrať aj Novú."

Naštve ma. „Mám aj meno, ryško, ale ako chceš," odseknem, kým s námahou vstávam. Krv sa mu nahrnie do bledých líc, až majú podobne karmínovú farbu, ako jeho vlasy, no nakoniec mi venuje iba úsmev.

„Dobre, Nová, vidím, že si ešte užijeme zábavu."

Nikto nestojí o zábavu tebou, pomyslím si, no ostanem ticho. Radšej uvažujem, čo také môže Vodca chcieť. Mám také tušenie, že z dôvodu stretnutia nebudem veľmi nadšená....