Dievča bez mena

Kapitola 9

Vodca nás čaká v obrovskej knižnici. Opiera sa o jeden z nekonečného radu naleštených tmavých regálov a upiera prázdny pohľad na tmavé steny. Vyzerá, akoby bol stratený v spletitých chodbách vlastných myšlienok. Kým sa k nemu blížime po koberci, ktorý perfektne tlmí naše kroky, Vale si ticho odkašle.

„Deje sa niečo?" spýta sa opatrným hlasom. Vodca pomaly odlepí pohľad tmavohnedých očí od steny a pokojne naňho pozrie.

„Vlastne áno, Valerio. Preto vás potrebujem."

Na chvíľu sa odmlčí a znova sa zahľadí do prázdna. Čakám, kým znova prehovorí, no nič. Po pár sekundách, keď už ticho začína byť neznesiteľné, nevydržím to. „Aj nám poviete čo? Alebo tu budeme počúvať tikanie hodín do večera."

Vale skloní hlavou a ja som cítim, že potláča úsmev, ktorý sa mu derie na pery.

Vodca sa však prísne zamračí a venuje mi karhavý pohľad. „Dávaj si pozor na jazyk, Sage. Ani nevieš, do akých problémov ťa môže tvoja priamosť dostať."

„Mám predstavu," potichu zamrmlem, no aj tak som si istá, že ma počul. Svoju pozornosť však už upriamil na Valeria, ktorý mu s chladným pohľadom v očiach čelil.

„Ako vám ide tréning?"

Vale mykne plecom. „Ujde to."

„To som rád," prikývne Vodca. Po ďalších sekundách neznesiteľného ticha znova prehovorí. „Vale, potrebujem aby si išiel do terénu."

Síce neviem, čo tým Vodca myslel, no Vale pri tých slovách viditeľne zbledol. „Čo?"

„Ja viem, že je to narýchlo, no väčšina tímu je momentálne v pohotovosti kvôli prezidentovým vyhrážkam z posledného Zhromaždenia. Potrebujem vás dvoch."

Hovorí ticho, no veľmi naliehavo. Po chrbte mi prebehnú zimomriavky. Netuším, z čoho terén pozostáva, no očividne to nie je nič dobré. Valerio nespúšťa oči z Vodcu, akoby sa mu snažil prečítať myšlienky.

„Ale v teréne som nebol odkedy..."

Keď prehovorí, hlas sa mu mierne trasie. Zrazu pocítim silné nutkanie ho nejako povzbudiť, no netuším ako.

„Ja viem, ale je na čase sa cez Jema preniesť. Sage bude odteraz tvoja nová partnerka a nechcem počuť ani náznak protestu."

Som zvedavá, kto bol Jem, hlavne, keď uvidím, aké emócie sa zjavia na Valeho tvári pri zmienke jeho mena. Zmes, ktorú veľmi dobre poznám. Smútok, bolesť a zlosť, čo ukazuje na neskutočnú túžbu po pomste. Sama mám taký veľmi zvláštny pocit, že som o meno už niekde počula, ale nemám poňatie kde. Vzdychnem a vrhnem na nich pohľad. Valerio znova začne namietať.

„Má za sebou jeden tréning. Bola by vražda poslať ju do terénu."

Chcem sa brániť, no než stihnem otvoriť ústa, preruší ho Vodca. „Obaja vieme, aká je schopná. Neklam sám seba a pozbieraj sa. Čakám vás o hodinu pri východe to tunelov. Buďte pripravení."

S týmito slovami sa zvrtne na odchod. Len čo zanikne ozvena jeho krokov za regálmi, Vale sa rozoženie a z celej sily udrie päsťou do steny až to neskutočne zaduní. Vzápätí sa celou knižnicou rozleje prúd jeho nadávok.

„Varovala by som ťa, že to bude bolieť, no nedal si mi čas."

Uprie na mňa zúrivý pohľad, no miesto toho, aby po mne začal jačať, len ticho vzdychne. „Nejaké otázky?"

„Čo je to terén?" jemne si zahryznem do pery. Popravde, som si takmer istá, že to viem, no v kútiku duše dúfam, že sa mýlim. Valeriova odpoveď ma však utvrdí v tom, že mám pravdu.

„Ideme hore." Len dve slová a mne zastane srdce.

                                                                        ....................................                     

O hodinu, oblečená v bojovej uniforme, s ktorou mi pomohla Erica, stojím pri dverách oproti po zuby ozbrojenému Valeriovi. V tmavom oblečení vyzerá veľmi dobre, no v danom momente som taká vynervovaná, že to nedokážem oceniť.

„Len čo sa otvoria dvere, bež, dobre? Proste len bež za mnou a nezastavuj sa."

Prudko sa nadýchnem v snahe potlačiť búšenie srdca a prikývnem. „Dobre. Kam bežíme?"

„Potrebujeme ukradnúť nejaké dokumenty z domu Toma Ferilla. Nič zložité, len rob, čo ti hovorím, fajn?"

Znova prikývnem. Už čakám, že sa otočí a otvorí východ, no vtedy sa stane niečo, čo vôbec nečakám. Jemne mi odhrnie prameň vlasov z čela a usmeje sa.

„Nestresuj sa, bude to v pohode. Zas tak o veľa nejde."

Nato mi podá jednu zo zbraní, čo mal pripevnené na opasku tmavých obtiahnutých gatiach a vloží mi ju do ruky.

Neisto ju zovriem v dlani pričom z neho nespúšťam pohľad. „Neviem strieľať."

Zasmeje sa. „Bolo by nebezpečné keby si vedela." Keď však pozrie na moju neistú tvár, dodá: „Dávam ti ju len pre istotu. Keby sa niečo stalo, chcem, aby si sa dokázala brániť. Proste páľ po všetkom, čo sa hýbe, okej? Ideme."

Schovám si zbraň do vrecka obtiahnutej čiernej bundy z ľahkého materiálu a snažím sa upokojiť. V momente, keď sa nám stretne pohľad, otočí sa, potiahne páku a dvere do tunelov sa s rachotom otvoria.