Zavretá ✔️

Smrť

Áno,viem že som mala publikovať záverečnú čásť už včera ale nestíhala som. Veľmi sa Vám ospravedlňujem :/

Ráno som sa zobudila veľmi neskoro. Bolo 11:00.
„Dobré ránko spachtoš."povedal Toby s úsmevom.
„Kam ideš?"spýtala som sa ho keď som si všimla že sa obúva.
„Von."
„A na mňa nečakáš?"
„Ja tu mám jedného kamaráta ešte zo základky. Idem za ním."
„Aha,tak to je fajn."
„Idem. Ahoj."
„Čau."

Zapla som si telku. Ani som ju veľmi nevnímala. Premýšľala som čo budem robiť. Odrazu som dostala nápad. Pôjdem na pláž. Do kabelky som si zbalila osušku a opaľovací krém. Pod tričko a kraťasy som si obliekla plavky a na nohy som si obula šľapky. Aj keď pláž bola trocha ďalej,rada som sa prešla.

Na pláži som si rozprestreli osušku,na ktorú som si sadla. Rozotrela som si na seba opaľovací krém. Trochu som počkala,aby sa stihol absorbovať. Ľahla som si a počúvala príjemný šum mora.

„Haló,slečna?"ozval sa mi pri uchu neznámy hlas. Pozrela som na človeka,ktorý ruší moju chvíľku relaxu. Bol to chlapec. Bol celý mokrý,akoby práve vyšiel z mora.
„Áno?"opýtala som sa.
„Viete,asi nieste odtiaľto,ale mali by ste si dať na seba nejaké „tričko"."
„Ehm...a to akože prečo?"
„Lebo tu v Austrálii je slabá atmosféricka vrstva. Preniká tu veľké slnečné žiarenie a preto ľahko dostanete rakovinu."
„Aha,tak ďakujem."usmiala som sa na neho.
Prevliekla som si cez hlavu tričko.

Postavila som sa a šla vyskúšať vodu. Nevedela som plávať. Tak som išla len tam,kde som dočiahla nohami na dno. Voda bola príjemná. Chvíľočku som v nej pobudla a pohojdávala sa na vlnách. Potom som sa vrátila späť na osušku. Ľahká som si a zavrela oči.

„Dobrý deň teta."zobudili ma detské hlasy.
„Ahojte deti."usmiala som sa na dve copaté dievčatká.
„Pôjdete si s nami stavať pieskový hrad?"
„Áno,veľmi rada."
„Tak potom poďte za nami."
Šla som s dievčatami,ktoré mi ukázali kde si chcú postaviť hrad. Dali mi lopatky,hrable a vedierka.
„Ako sa voláte?
„Ja sa volám Emma."povedalo pehaté dievča.
„A ja Lilly."povedalo dievča s krásnymi modrými očami.
„Tak poďme na to. Urobíme si ten najkrajší hrad na svete."povedala som.
„Jupííí."

Tobyho pohľad:
Zazvonil mi mobil.
„Kto je?"spýtal som sa.
„Dobrý deň. To sme my."
„Tak už ste prišli?"
„Áno."
„Výborne. Čakám vás v hoteli."

Melisin pohľad:
„Ďakujeme za pomoc."
„Nemáte za čo."
„Teraz máme ten najlepší,najkrajší a najväčší hrad na svete."
„Tak,ja už budem musieť ísť. Choďte späť za svojou mamkou."
„Dovidenia."

Vrátila som sa späť do hotela.
„Tu som!"zakričala som,keď som vošla do dverí izby.
„Ahoj,poď ďalej."ozval sa Toby.
Vošla som a postavila sa k zrkadlu.
„Čo to má znamenať?"spýtala som sa prekvapene.
„Vidíš dobre."zopakoval tie isté slová ktoré povedala moja adoptívna matka.
Predo mnou stáli vedci.
„To ty si im povedal kde som?"
„Áno,ja."
„Prečo?"
„Lebo som pochopil čo je správne.Prekazil som im projekt. A bol to veľmi dôležitý projekt. Preto musím napraviť svoje chyby."povedal.
„Nie."
„Áno."
„Tak poď."povedal jeden z vedcov.
„Ja nikam nejdem. Nechcem sa tam vrátiť!"zakričala som.
„Nemáš na výber."povedal vedec a približoval sa ku mne. Porozhliadala  som sa okolo seba. Vedľa mňa bolo zrkadlo. Rozbila som ho. Črepiny sa rozleteli na všetky strany. Zobrala som jeden z črepov a bodla som si ním priamo do srdca.

Padala som,padala,až nakoniec som spadla do rieky. Začala som sa topiť. Odrazu ma chytil ruky ktoré ma vytiahli na breh.
„Už je všetko v poriadku,zlatko."
„Kto si?"spýtala som sa neznámej ženy.
„Ja som tvoja naozajstná matka. Tá ktorá ťa porodila. No zomrela som pri pôrode."
„A čo otec?"
„Ten sa obesil keď to zistil. Teraz nás čaká doma."
„Doma?"
„Áno,doma. Zomrela si. Teraz si v posmrtnom živote. Tu žiješ svoj druhý život."
„Je tu aj moja sestra Hanna?"
„Áno,je. Čaká ťa s ockom."
„V poriadku,tak poďme."
Zalial ma úžasný pocit pokoja,lásky a blaženosti. Chytili sme sa za ruky a vykročili sme spolu do tmy.

Konieeeec 😘 :* dúfam že sa Vám to páčilo. Nezabudnite dáť votes alebo komentár s názorom. Saritaaa13