Lady & Tramp [ Jacob Frye x OC ] Assassin's Creed Syndicate/Sk

t w o : I've been thinking of you for a while

~ * ~

Sedela som v kresle pri okne vo svojej novej izbe. Sledovala som dážď, ako kreslí cestičky po okennej tabuli, steká v malých potôčikoch až na okenicu a po nej až dolu na chodník. Kvapky bubnujúce o sklo vytvárali akýsi zvláštny, pochmúrny orchester. Áno, Londýn bol o takomto čase veľmi pochmúrny a moja nálada rovnako. Na dážď som bola pripravená, vedela som, že v Londýne prší neustále, to, čo spôsobilo túto melanchóliu vznášajúcu sa všade okolo mňa, boli moje vlastné myšlienky.

Harold a Lýdia odišli hneď po raňajkách. Nestihla som sa s nimi ani poriadne rozlúčiť. Keď ma Lýdia na rozlúčku silno stisla vo svojom náručí, musela som sa veľmi premáhať, aby mi nezačali po lícach stekať slzy. Vedela som, že teta Emily nemá plač rada. Viem, čo by mi na to povedala, že mladým dámam ako mne sa nepatrí plakať. Tá úzkosť, ktorú som pociťovala vo vnútri, sa však zastaviť nedala. Bude mi za nimi ľúto, za všetkými. Za mojim domovom, za svojou rodinou a hlavne za Lýdiou. Vychovávala ma od útleho detstva. Celé roky so mnou trávila každý jeden deň a rozlúčiť sa s ňou bolo pre mňa mimoriadne ťažké. Bola mi bližšia ako vlastná matka, bola moja najlepšia priateľka a najlepšia vychovávateľka, no vedela som, že raz nadíde ten deň, keď jej a celému svojmu detstvu budem musieť dať zbohom.

Hoci bolo iba krátko popoludní, pochmúrne počasie a šedé mračná tam vonku spôsobili, že som mala pocit, akoby sa schyľovalo už k večeru. Poobzerala som sa okolo seba, izba, ktorú mi teta Emily pridelila, bola veľmi pekná. Priestranná, luxusne zariadená, no na môj vkus bola až príliš chladná. Cítila som sa tu tak sama, bola som zvyknutá, že v našom starom rodinnom dome som zdieľala izbu so svojimi sestrami. Stále som sa mala s kým rozprávať, ak som chcela byť sama, musela som sa vydať do záhrady, alebo za humno, náš dom bol plný života a ľudí, no teraz, keď som bola u tety, všade vládlo ticho.

Ticho a pokoj, tak to mala teta rada. Jej vila bola naozaj obrovská, sídlila v prepychovej časti Londýna. Nebyť služobníctva, ktoré mohol človek občas stretnúť na chodbe alebo v niektorej zo sál, tento obrovský dom by úplne zíval prázdnotou. Teta so strýkom nikdy nemali žiadne deti. Odkedy sa vzali, bývali v tejto veľkej rezidencii sami so služobníctvom. Mali tu veľa hosťovských izieb, možno aj plánovali mať spolu deti, no po tom, čo strýko George zomrel, zostala sama. Všade po sídle som videla rozvešané jeho obrazy a podobizne. Teta ho musela mať veľmi rada, keď ani po rokoch smútenia neodložila čierny odev. Dúfala som, že ak sa na pár mesiacov pripojím k nej, tak jej možno pomôžem zažehnať tú samotu. Nevedela som si ani len predstaviť, aké to pre ňu muselo byť, žiť celé tie roky v tomto dome sama iba so svojim personálom.

V jej prítomnosti som sa však cítila akosi zvláštne. Celý Londýn pôsobil na mňa mierne zastrašujúco a tetina prísna a striktná povaha to všetko iba podčiarkovala. Nemôžem na ňu povedať jediné krivé slovo, vždy bola k našej rodine láskavá, niektoré názory mala však príliš pevné a neoblomné a moja matka ju v tejto autoritatívnej výchove plánovala podporovať. Chcela, aby zo mňa urobila pravú mladú dámu s primeraným vzdelaním a do Londýna ma poslala v nádeji, že získam cenné kontakty s vysoko postavenými osobnosťami. Dúfala som, že jej Lýdia ani Harold nepovedia o našom nepríjemnom stretnutí, nechcela som rodičov zbytočne znepokojovať. Ani tete Emily som nepovedala všetky detaily, keď sme jej s Lýdiou vysvetľovali, prečo sme sa na ceste do jej sídla tak zdržali. Neuznala som za vhodné oboznamovať tetu s mojou novou známosťou. Bolo mi jasné, čo si myslela o ľuďoch ako boli Evie a Jacob Frye, nepochádzali z bohatej vrstvy Londýna, tým pádom by mi určite vyčítala, že stýkať sa s niekým takým pre mňa nie je absolútne vhodné.

Opäť som si spomenula na včerajší večer. Nečakala som, že moja prvá skúsenosť s Londýnčanmi bude hneď takáto. Udalosti zo včerajška sa mi celú noc premietali v hlave, najviac v nich figurovala jedna konkrétna osoba. Jacob Frye. Premýšľala som, či ho ešte niekedy uvidím, malý hlas v mojej hlave našepkával, že by som chcela i keď som tomu tak úplne nerozumela. Jedno však bolo isté - stále ma na srdci ťažilo to, že som sa pánovi Frye neodmenila. Hoci povedal, že za záchranu môjho života nič nechce, svedomie mi nedalo pokoj. Pre neho to možno neznamenalo veľa, no pre mňa áno. Netušila som, či zvykne ostatných ľudí zachraňovať pravidelne, no zmocnila sa ma obrovská túžba odvďačiť sa mu, považovala som to za svoju povinnosť. Od malička ma vždy učili, že ak niekto pre nás niečo urobí, mali by sme sa mu odvďačiť dvojnásobne.