Selena: Lovkyňa upírov

Bolesť

V živote som nezažila horšiu bolesť. Bola ako spaľujúci oheň, ktorý šplhal po mojich žilách a pohlcoval všetko čo mu prišlo do cesty. Už neexistovalo nič, čoho by som sa dokázala uchytiť, nič ,čo by ma odnieslo mimo dosahu tej ničivej bolesti. Všetko premenila na popol. Cez bolesť ,ktorá opantávala moje zmysli som začula hlas. Takmer nezachytiteľný šepot. 

,,Odpusť mi. Odpusť mi," opakoval hlas stále dookola. Nevedela som či sú tie slová vôbec určené mne, netušila som či sa to vôbec skutočne deje. Tápala som v popole snažiac sa nájsť zmysel v tomto svete ohňa a bolesti.

Pod sebou som zacítila chladný dotyk rúk. Odrazu som sa ocitla vo vzduchu a moje telo zachvátil ďalší kŕč. Dych sa mi zadrhol v hrdle. Snažila som sa otvoriť oči ale bolo to zbytočné, videla som len čierno čiernu tmu.

Chlad rúk odrazu zmizol. Túžila som vykríknuť, aby sa tie ruky vrátili, aby ma pevne zvierali a zachránili pred horúcim peklom, v ktorom sa ocitli moja myseľ a telo. Nedokázala som to. Jediné, čoho som bola schopná bolo čakať na milosrdnú záchranu v podobe smrti.

***

Unavene som rozlepila oči. Pozerala som sa na svetlý strop svojej izby. Skôr ako som sa stihla poriadne nadýchnuť, spomienky ma zasiahli ako jedovatý šíp. Les. Bolesť. Ruky. Vykríkla som a vyplašene som sa snažila vyhrabať s postele. Čiesi pevné paže ma uchopili za ramená a opäť vtlačili do perín. Pri mojej posteli sedel Leondir. Môj brat vyzeral asi tak ako som sa ja cítila. Tvár mal prepadnutú, oči opuchnuté a kruhy pod nimi také čierne až to vyzeralo akoby sa mu na tvár vylial atrament. Pôsobil vydesene.

,,Čo sa ti stalo?" opýtala som sa polohlasne. Leo sa zasmial a skryl si tvár do dlaní. Chvíľu zhlboka dýchal snažiac sa upokojiť a potom ruky spustil.

,, Že to vravíš práve ty," odvetil cez slzy. 

,,Tvoje oči sú zelenejšie ako kedykoľvek predtým. V noci... Mysleli sme si, že si mŕtva."

Znova ma zasiahli spomienky. Musela som mu to povedať. On je jediný komu som v živote nezaklamala. Zhlboka som sa nadýchla a v snahe nájsť odvahu som sa zahľadela von oknom. Pozorovala som vrcholky stromov lesa, v ktorom som zažila toľko bolesti. Bála som sa pozrieť nižšie.

,,Uhryzol ma," zašepkala som. Začula som prerývaný nádych a výdych.

,,Selena, chceš povedať, že..." uprostred vety sa mu zlomil hlas. Otočila som sa mu tvárou v tvár a prišpendlila svoje oči k jeho. Keď som uvidela jeho zdesený výraz, do očí sa mi nahrnuli slzy. Takto sa na mňa teraz bude dívať každý? 

,,Vlkolak, Leo. Som monštrum," nedokázala som zabrániť vodopádom sĺz, ktoré sa mi spustili po tvári.